Ešteže ťa mám

Kapitola 5 (Časť druhá)

„Ty si Marcelinova sestra, však?" opýtal sa jeden. Celkom zlatý chalan s hnedými očami. Filip, ako som sa neskôr dozvedela.

„Hej, som jeho sestra," odpovedala som a usmiala som sa naňho. Títo chalani sú mi oveľa príjemnejší ako chalani zo školy. Nie, že by som ich nemala rada ale s hokejistami sa ľahšie rozprávam. Ani neviem prečo, veď sú o niekoľko rokov starší ako ja.

S Katkou sa rozprával Michal. Toho poznám už veľmi dlho. Často k nám chodieva, prespáva u nás a zo všetkých ho mám asi najradšej. Nechala som ich a zakecala som sa s Danielom, druhým brankárom.

„Ako ide škola?" spýtal sa. Je to vysoký čiernovlasý a modrooký štvrták na strednej.

„To je tá najnevhodnejšia téma na prvý rozhovor," smiala som sa.

„Nič iné mi nenapadlo, takže ak máš nejaký návrh tak sem s ním," pozrel na mňa s úsmevom na perách. Bože, prečo sú tí hokejisti takí zlatí?

„Ako ide škola?" zopakovala som jeho otázku. Ani mne nič iné nenapadlo.

„Vážne?" zdvihol obočie.

„V tvojom prípade to má väčšiu váhu ako v mojom. Budeš mať maturitu," sladko som sa usmiala.

„A ty monitor pokiaľ sa nemýlim. Ale keď už sa pýtaš, zvládam to v pohode," nakoniec odpovedal. Tréner zapískal na píšťalke a všetci chalani na ľade prikorčuľovali k nám.

„Fajn chlapci, teraz si dáme tréning formácii," zavelil Bystrický.

Čiže falošný zápas. V prvej päťke som poznala iba Michala a Leonarda. Ostatných nie. Marcelovi kamaráti boli pochopiteľne všetci, ale najviac býval s Michalom, Lacom, Šimonom a občas som s nimi videla aj Daniela. Doteraz som sa s ním však nerozprávala.

Na ľade teda boli obaja brankári a prvé dve formácie. V druhej päťke som poznala Laca a Šimona. V posledných dvoch päťkách už iba Patrika, ale ani toho nepoznám veľmi.

„Tí chalani tam stále sedia," pošepkala mi Katka.

Úplne som na nich zabudla. Očkom som po nich kukla. Sústredene sledovali dianie na ľadovej ploche a príležitostne sa medzi sebou rozprávali.

„Stále rozmýšľam či to fakt nie sú naši chalani," priznala sa.

„Neviem, ale myslím si, že tí by za nami prišli. Nevylučujeme však možnosť, že sú to Kubovi spoluhráči," povedala som zamyslene.

„Prečo práve Kubovi? Prečo nie Denisovi?" začala rýpať.

„Chcela som vedieť ako zareaguješ. Katuška, si dostatočne nervózna, takže, keď skončia pôjdeme si zakorčuľovať," vyhlásila som šťastná, že sa Katka cíti nervózne.

„Nie som nervózna. A na ľad nepôjdem," povedala zaťato.

„Si a áno pôjdeš," hádala som sa. Prižmúrila oči a zazerala na mňa. Mykalo mi kútikmi úst.

„Nesmej sa!" zasmiala sa a objala ma, ,,ale na ten ľad fakt nepôjdem," povedala rozhodne a pozrela sa na mňa, aby mi bolo jasné, že to myslí vážne.

„Nútiť ťa nebudem, ale ja pôjdem," žmurkla som na ňu.

„Brániť ti nebudem, viem, že to máš rada," usmiala sa a odtiahla sa odo mňa.