Ešteže ťa mám

Kapitola 8

Rozmýšľala som nad ním po zvyšok vyučovania. Na obede som sedela vedľa Katky a Pauly, oproti mne sedela Lenka. Bola som najďalej od Mateja aj Denisa, no ich prítomnosť pri stole som pociťovala dostatočne. Som rada, že čoskoro odtiaľto odídem a budem mať dosť času na upratanie svojich myšlienok a pocitov.

„Idem. Napíšem ti," pošepla som Katke a vstala som od stola. Keď som bola pri okienku, zjavila sa pri mne Dorota. Stuhla som a videla som ako sa mi trasú ruky. Rýchlo som sa zvrtla takže som nestihla reagovať na Lauru, ktorá na mňa vyliala pohár pomarančového džúsu. Bolo mi do plaču, no držala som sa.

„Jejda! Prepáč, to som nechcela," falošne sa ospravedlnila Laura. Tá drzosť i predstieraná ľútosť ma nahnevali ako ešte nič v živote. Zaťala som päste, už som bola pripravená jej niečo odvrknúť, keď sa mi pri uchu ozvala Dorota. Povedala jedno jediné slovo, ale stačilo to, aby sa všetka moja zlosť a odvaha vytratili: „Chudera."

To ponižujúce slovo mi rezonovalo v hlave. Ozývalo sa v mojej mysli ako ozvena. Stále a dokola. Predrala som sa Dorotinými bábkami a utekala som preč z jedálne. Schmatla som tašku a ponáhľala sa do šatne. Slzy v očiach mi sťažovali beh. Vzlyky ma v krku sužovali akoby ma niekto škrtil. Priala som si, aby v šatni nikto nebol. Našla som tam však jediného človeka. Mateja. Ani som si nevšimla kedy odišiel.

„Ema! Čo sa stalo?" pribehol ku mne. Jeho starostlivosť, tá bezmocnosť a obavy, ktoré sa mu odrážali v očiach ma definitívne dostali. Vzlyky sa vydrali z môjho hrdla a slzy tiekli potokom. Nedbala som. Obišla som ho a začala odomykať zámok na svojej skrinke. Snažila som sa a chcela som ho rýchlo odomknúť. Tak ako veľmi som chcela, tak mi to viac nešlo. Potom som už len cítila niečie ruky ako mi berú kľúče z rúk.

„Sadni si a upokoj sa. Ja ti veci vytiahnem," povedal Matej chlácholivo, ale cítila som v jeho hlase napätie. Dovtípil sa, že ide o Dorotu. Nevraviac o mojom mokrom tričku, na ktoré som medzičasom zabudla. Vytiahol mi tenisky a tričko z telesnej. Zlatý to človek. Papuče som skopla do skrinky a nazula som si tenisky.

„Pôjdem pred dvere, aby sem niekto nevletel. Ty sa prezleč," povedal chladne. Trápilo ho to. Prikývla som a vzlykla. Ešte mi podal vreckovku. Jemne sa nám dotkli prsty a ja som intuitívne odtiahla ruku. Vyšiel zo šatne, nestihla som sa pozrieť ako sa tváril. Cenila som si, že sa nepýtal. Rýchlo som si prezliekla tričko, to obliate som napchala do tašky a zamkla som skrinku. Kľúče som tiež hodila do tašky a vysmrkala som sa. Opatrne som otvorila dvere, aby som ho nebuchla.

„Ďakujem," zašepkala som. Nepozerala som sa naňho, no vedela som, že on si ma prezerá. Po hodnej chvíli sa opýtal: „Ktorá?"

„Laura."