Ešteže ťa mám

Kapitola 7

„Môj Filip mi včera nepísal o ničom inom ako o mojej úžasnej spolužiačke, ktorá sa vie korčuľovať na ľade a strieľať góly," vyprskla a založila si ruky na prsiach, „pokiaľ nevieš, drahá Emka, to pobehovanie na ľade je pre chalanov," dodala a ešte viac na mňa zazrela. Počula som ako mi búši srdce. Nenávidela som ju, no nemala som odvahu povedať jej to. Záchranu som čakala od Katky, tak ako vždy. Dostala sa mi však z celkom inej strany.

,,To, že žiarliš na Emu sa dalo povedať aj jasnejšie," v momente, ako som spoznala jeho hlas, spomenula som si na včera. Najprv tá čarovná chvíľka a teraz toto. Matej Marko bol opäť v mojej blízkosti.

„Ty sa do toho nepleť. Môj frajer nebude rozprávať o nej ako o nejakej úžasnej dievčinke, keď vie len stáť na korčuliach. Veď sa na ňu pozri, nevie ani otvoriť ústa," zasmiala sa ironicky.

„Za to tebe to problém nerobí," odvrkol jej Maťo.

Nezvládala som znášať tie jej urážky. Áno, som veľký slaboch. Neodvážim sa jej ani povedať, čo si o nej myslím. Vždy ma obhajovala Katka. A teraz dokonca Maťo. Vzala som si tašku a prekráčala som okolo nej najmenej trápne ako sa dalo. Cítila som na sebe ich pohľady.

„Kam si sa vybrala? Ešte som neskončila," chytila ma Dorota za lakeť. To už sa ozval Katkin hlas.

„Nechaj ju na pokoji ani ho nepozná," zastala sa ma a vytlačila ma zo šatne. Hneď ako som sa ocitla na chodbe, rozbehla som sa k telocvični. Bola v druhej budove. Ďaleko od jej uštipačných slov. Ďaleko od Mateja, ktorý sa ma zastal. Prečo to urobil? Bol len v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste? Alebo je za tým niečo viac? A čo tá chémia včera? Tak sa na mňa v živote nepozrel. Nevyznala som sa v ňom. Z premýšľania ma vyrušila Katka.

„Je to krava. Netráp sa ňou Ema, nestojí za to," sadla si vedľa mňa na zem. Spoločne sme sa opierali o plastové dvere do telocvične. Vzlykla som.

„Musíme ísť. Bude zvoniť," chytila ma za rukua postavila ma. Pravdepodobne som vyzerala vystrašene, pretože ma objala.Potom sa na mňa usmiala, aby mi dodala odvahu. Bola som jej neuveriteľnevďačná. Vrátili sme sa do šatne, aby sme sa rýchlo prezuli. Od úľavy som sivydýchla, keď tam nikto nebol. Vyšliapali sme po schodoch k našej triede.Katka na mňa vrhla spýtavý pohľad. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla som.Vošla do triedy, ja som jej bola v pätách. Nikto nereagoval, všetcipokračovali v debate. Čo som však nečakala bolo, že ku mne pribehol Denis.