Ešteže ťa mám

Kapitola 5

Katka mi pomohla s úlohami, najedli sme sa a stihli sme si pozrieť časť seriálu Priatelia, kým nás Marcel zavolal aby sme sa išli obliecť, že odchádzame. Bolo pol piatej.

„Mohla si si z domu doniesť veci na zajtra a prespať u nás," zmyslela som si.

„To je fajn nápad, ale keby sme išli ešte k nám, Marcel by nestihol tréning," smutne povedala.

„Navyše, Kubo býva po ceste k tebe," uškrnula som sa na ňu. Zagánila na mňa a už-už mi išla niečo povedať, keď nám na dvere zaklopal Marcel.

„Pohnite si!"

„Už ideme," povedala som a otvorila som dvere. Stál tam s rukami prekríženými na prsiach. Mal na sebe tričko, ktoré som mu kúpila na Vianoce a trojštvrťové rifle.

„Už vás čakám päť minút," zvraštil obočie a odul spodnú peru. Vyzeral ozaj rozkošne, takže som sa začala smiať. Odfrkol a zbehol po schodoch dole. Za pätami mu išla Katka s úsmevom na perách a nakoniec ja, stále sa spamätávajúc z výrazu tváre môjho brata.

Cesta na zimný štadión nám trvala maximálne desať minút. Vošli sme dnu, obišli sme asi polku ľadovej plochy a posadili sme sa na striedačku. Pri šatniach sa od nás Marcel odpojil.

„Nie sú hento naši chalani?" opýtala sa Katka a kývla hlavou na tribúnu oproti nám. Sedeli tam piati chalani.

„Netuším, ale určite by sem už prišli ak by to boli oni alebo by nám aspoň zamávali," polemizovala som.

„To je pravda, ale ak to nie sú oni tak kto potom?" zaujímala sa Katka.

Nevedela som jej odpovedať, ale bola som rovnako zvedavá ako ona. Možno to boli ostatní chalani z Denisovho tímu alebo niekto úplne iný. Vyzerali zhruba na 15/16 rokov.

„Premýšľam nad zámienkou, aby sme prešli okolo nich," priznala sa Katka.

Udivene som na ňu pozrela a ona ma buchla po ramene.

„Uvidíme, keď sa skončí Marcelov tréning. Možno sa prišli len pozerať," nadhodila som. Po chvíli začali chodiť na ľad Marcelovi spoluhráči. Zopár chalanov som poznala. Som hrdá na to, že ich poznám. Sú to moji kamaráti. Niečo ako keby som mala o pár bratov navyše. Ale nevlastných. Marcel je brankár, Denis útočník. Keď už sa chalani rozkorčuľovali, na ľade ostali len desiati, ostatní si prisadli k nám. Spoločne s trénerom.

„Ahojte dievčatá, ako sa máme?" pozdravil nás tréner.

„Super," odpovedali sme s Katkou jednohlasne.

„Tak to som rád, vidím, že ste sa prišli pozrieť na naše hokejové hviezdy," poznamenal a zaväzoval si šnúrky na korčuliach. Volal sa Tibor Bystrický, mohol mať niečo okolo tridsiatky. Možno 35.

„Hej a ostaneme aj na tréning dorastu," odpovedala Katka lebo ja som bola zaujatá. Ako sa tento mladý muž dostal k trénovaniu hokejistov v našom meste?

„Tak to je super. Medzi tréningmi je asi desať, pätnásť minút čas. Ak chcete, môžete si ísť zakorčuľovať. Viem, že Marcel má vaše korčule schované v kabíne," žmurkol na nás s úsmevom a sám naskočil na ľad. Zapískal na píšťalke a viac sa nám nevenoval. Za to chalani, ktorí sedeli na striedačke boli veľmi konverzačne naladení. 

Ďakujem vám za 100 reads <3 Dúfam, že aj táto časť sa vám bude páčiť a budem rada ak mi napíšete váš názor :)