Ešteže ťa mám

Kapitola 3 (Časť druhá)

„Budem mu musieť kúpiť čokoládu," poznamenala

„Veru, je dnes samé prekvapenie," zasmiala som sa.

„Ktovie, čo sa udeje na tréningu," žmurkla na mňa.

Celkom mi to vyfučalo z hlavy. Cítila som sa o niečo nervóznejšie, ako inokedy, keď sme mali ísť na ich tréning. Bývam tam skoro stále, keďže chodím aj na Marcelove tréningy. A on sa na nich tiež niekedy pozerá. Najviac ma znervózňuje fakt, že Denis a Marcel sú kamaráti a Marcel je jeho vzor. Aké ironické. Moja úloha je väčšinou čisto divácka. Korčuľovať sa však viem, a keď mám možnosť neváham a korčuľujem sa po ľade spolu s chalanmi, chodím na verejko. Väčšinou s babami alebo Marcelom. Z premýšľania ma prebrala Katka.

„Píš a nesnívaj," drgla do mňa. Pozrela som na ňu nechápavo, ale potom som pochopila, že by bolo najlepšie písať si poznámky z chémie. Tak som sa pustila do opisovania prvých viet od Katky. Kyselina octová, olejová a palmitová. Chémia ma baví a nerobí mi problém. Čo mi pripomína, že by som mala povedať učiteľke svoje rozhodnutie ohľadom krúžku. Stále som sa veľmi nerozhodla. A vôbec, kedy by bol? Som rada, že nemám žiadne mimoškolské aktivity a zo školy idem rovno domov. Nebola by blbosť vzdať sa pohodlného poobedia? Ale na druhej strane. Bola by to príjemná zmena. Celá hodina prebieha klasicky. Dolinská vysvetľuje učivo a my poslušne počúvame. Všetci. Je jedna z mála učiteliek, pred ktorou majú žiaci rešpekt. Ja ju mám asi zo všetkých učiteliek najradšej. Za päť minút zazvoní. Na obed máme vraj tarhoňu a nejaké mäso na šťave so zeleninou. Fuj! Nič proti, ja by som neuvarila ani to. Ale tarhoňa? Niekedy mám pocit, že tie kuchárky nekupujú nič iné.

„Môžete sa zbaliť a vyložiť stoličky," zavelí Dolinská. Všetci bez váhania vložíme učebnice do tašky a vyložíme stoličku.

„Nakoniec to dopadlo dobre," šepol mi Maťo. Prikývla som a pozrela som sa naňho. V jeho modrých očiach sa niečo zalesklo. Mal ich tmavšie ako Denis. Pozerali sme sa takto na seba len chvíľku, pár sekúnd, no mne to prišlo ako večnosť. Rýchlo som z neho pustila oči a presunula ich na Katku. Pozerala na mňa so zdvihnutým obočím. Potom švihla pohľadom po Matejovi a opäť sa pozrela na mňa s otáznikom v očiach. Chabo som sa usmiala, potriasla hlavou na znak nesúhlasu a mykla plecami. Aby ste ma pochopili....nemo som jej ukázala presne toto: „Neviem, čo to malo znamenať, ale nič vážne to určite nebolo a ani nebude."

Prikývla a vyložila si stoličku.

„Prídete?" uisťoval sa Kubo.

„Jasné," potvrdila som, nevšímajúc si Katkin nespokojný výraz. Objala som ju okolo pliec.

„Neboj sa. Len budeme sedieť s Marcelom na striedačke a pozerať sa na nich," upokojila som ju.

„Ja sa nebojím. Len sa mi nepáči kam to smeruje," objasnila mi a pozrela na mňa. Rezignovane som zdvihla ruky.

„Ja nemám nič v pláne," smiala som sa.

„Ale on určite áno. Čo ak ma vytiahne na ľad?" polemizovala Katka.

„Korčuľovať sa vieš. A ak ťa vytiahne na ľad tak pôjdem s tebou aj ja, ak ťa to upokojí," žmurkla som na ňu. Usmiala sa a prikývla.

Zastavila sa pri mne Dolinská.

„Tak Ema, rozhodla si sa?" opýtala sa.

„Hej. Skúsim to, pani učiteľka. A v ktorý deň bude bývať ten krúžok?" opýtala som sa ja.

„To som rada. Bývať bude v utorok o trištvrte na dve, ale keby ti to nevyhovovalo tak to môžeme ešte prediskutovať s ostatnými," navrhla mi.

„Netreba. Utorok je v poriadku," usmiala som sa.

„Super. Tak na budúci týždeň po obede sa stretneme," uzavrela a vyšla z triedy.

„Vybavené?" prišla ku mne Katka.

„Hej. Snáď to bude v pohode," vzdychla som. Život je vraj plný riskovania. Je načase s tým začať.