Ešteže ťa mám

Kapitola 10 (Časť tretia)

„Už lepšie, ale bolí ma hlava," povedala som.

„Asi by sme mali zavolať tvojim rodičom, aby s tebou, pre istotu, zašli k lekárovi," skonštatovala.

Za normálnych okolností by som bola šťastná za takúto možnosť odísť zo školy. Ale teraz? Keď tu mám dačo rozrobené s Denisom a sama ani neviem čo? Ach.

„Zájdem za tvojou triednou a uvidíme," postavila sa a odišla.

„Čo si mi to chcel povedať?" nedočkavo som sa naňho obrátila. V spánkoch mi pulzovalo, srdce mi bilo ostošesť.

„Prosím? Ach tamto... to je nepodstatné, poviem ti to inokedy," odvetil a odišiel tiež. Spravila som niečo zle?

Chcela som ho zavolať, aby mi to povedal. Som zvedavá a nechcela som, aby mal zo mňa blbý pocit. Namiesto neho za mnou prišla Katka.

„Moja, ako ti je?" prisadla si.

„Bolí ma hlava, čo ty?"

„Nie som na tom tak vážne ako ty,"

„Prečo si myslíš, že som na tom vážne?"

„Och, Emuška. To ti Denis nepovedal, že vyzeráš ako po prehýrenej noci?" začala sa smiať.

„Určite nevyzerám až tak zle!" bránila som sa.

„Ale vyzeráš," oponovala Katka so smiechom.

Čo som komu urobila, že mám takú škodoradostnú kamarátku?

„Aby si vedela, máš rozmazaný rúž," povedala som rozhodne, aj keď to nebola pravda. Katka sa nelíči nejako výstredne. Maľuje si iba pery a asi make-up alebo púder. Kto sa v tom má vyznať? Kvôli tejto paráde vstáva o pol hodinu skôr ako ja. No radšej si pospím ako sa babrať so šminkami. V jednoduchosti je krása.

„Neverím ti! Pred chvíľou som si ho kontrolovala," odvetila, no napriek tomu si vytiahla malé zrkadlo a skontrolovala si pery.

Musela som sa smiať.

„Teší ma, že som ťa rozosmiala," zagánila na mňa. „Inak, zistila som niečo o tom novom chalanovi z áčky," nadhodila.

„Rozprávala si sa s ním?" spýtala som sa.

„Nie tak celkom. Chalani sa s ním dali do reči a ja som pri nich stála," objasnila. 

Tak dnes dve časti :) dúfam, že sa vám páčili obe a ďakujem vám za toľko reads :) :*