Ešteže ťa mám

Kapitola 8 (Časť tretia)

„Sadni si a povedz mi všetko ešte raz a nič nevynechaj," vyzval ma môj brat. Skľúčene som si vzdychla. Vravieť to druhýkrát je asi horšie, ako to raz zažiť. Bez námietok som si sadla a on si ku mne prisadol. Zadívala som sa do diaľky. Slnko bolo vysoko. Nie úplne ako na obed, už pomaly zapadalo, no stále žiarilo ako žeravá guľa plná tepla, ohňa a sily. Hviezda ľudstva. Zazrela som zajaca, ako sa prediera vysokou trávou, z ktorej sem-tam vykúkali kvitnúce lúčne kvety. Milujem jar. Väčšina ľudí si povie, že začína odznova na Nový rok. Ja si to poviem na jar. Nový začiatok. Rok čo rok to isté, v ten istý čas, ale nikdy to neomrzí. Ani prírodu, ani ľudí pozorujúcich krásy tohto ročného obdobia. Počas môjho rozjímania nad týmto miestom, hovorím Marcelovi všetko od začiatku. Slová idú zo mňa ľahko, rázne a moje city sa do toho miešajú len málo. Celé moje telo sa uvoľnilo z kŕču, ktorý ma neopúšťal ani vtedy, keď som pri škole nasadla do auta. Len zopár miest má na mňa takýto vplyv. Tu je to asi preto, lebo sa tu zasnúbili moji rodičia. Na lavičke pod stromom obklopenom neprekonateľnou prírodou, ktorá vtedy driemala pod mäkkým snehom a pripravovala sa na znovuzrodenie.

„Potom som si prezliekla tričko a utiekla za tebou do auta," zakončila som, do očí sa mi tisnú slzy.

„V prvom rade ti chcem povedať, aby si si jej slová nebrala k srdcu. Ja viem, že ty taká nie si a nad slovami iných veľmi rozmýšľaš a prehodnocuješ podľa nich samú seba. Ale nemôžeš to robiť. V živote ťa to bude stáť veľa sily a budeš sa len zbytočne trápiť," chytil ma za ruky, čo ma prinútilo pozrieť sa mu do očí, ,,v druhom rade ti chcem povedať, že som tvoj starší brat a nedovolím, aby ti niekto ubližoval. Si super baba a tá Donatela, či ako sa volá, ti len závidí. Si miliónkrát lepšia ako ona. Na to nezabudni! Vždy si povedz, že ti nestojí za slzy. Nestojí ti ani za pohľad," dopovedal a utrel mi slzu, ktorá ticho stekala po mojom líci. Usmiala som sa úprimne, od srdca. Hodila som sa mu okolo krku a on si ma privinul.

„Ďakujem ti za všetko. Ešteže ťa mám, neviem, čo by som bez teba robila," vravela som mu do ramena.

„Ja viem, že som úžasný. Zrejme by si nebola taká špičková hokejistka," zasmial sa a ja som zagúľala očami. Môj samoľúby braček je späť.

„Ideme?" spýtal sa, keď som ho pustila.

Prikývlasom. Postavila som sa a poslednýkrát som sa pozrela na ten veľkolepývýhľad. Tak ako ten zajac bojoval s trávou, aby sa možno dostal za svojourodinou. Tak ako slnko pomaly zapadá a ticho šepká, že ráno ma zasezobudí. Tak aj ja cítim istotu a bojovnosť. Mám okolo seba ľudí, ktorí mapodržia. Po novom to je aj Matej. Stále neviem pochopiť, prečo to všetko robil.Prečo sa tak bál, keď som prišla do šatne? Prečo sa tak tváril, keď ma Denischytil? To chcel, aby som radšej spadla? Alebo....alebo ma chcel chytiť on? 

Ahojte :) Teší ma, že čítate môj príbeh, dúfam, že sa vám časť bude páčiť :) Som zvedavá na vaše komentáre :) Prepáčte mi moje menšie odmlky :* Dnes sa posnažím pridať ešte jednu časť ;)