Ešteže ťa mám

Kapitola 7 (Časť druhá)

Neviem, či som bola nervózna z neho, z Doroty alebo zo všetkých. Rozhodne mi však nepomáhal fakt, že zjavne vedel, čo sa stalo. Ale kto mu to...Matej!

„Ahoj Ema. Hm...mohol by som sa s tebou porozprávať?" opýtal sa a ruky si strčil hlboko do vačkov riflí (on a nervózny?), „osamote," pozrel sa na Katku, ktorá ho pozorne sledovala. Tá sa pozrela na mňa a ja som jej váhavo prikývla. Pohladila ma po chrbte a odišla si sadnúť. Ja som sa pozerala do zeme. Veľmi rada by som mu povedala, že toto nie je vhodný čas a ani miesto, ale ani som nepípla. Dorota sa zasmiala na celú triedu. Stuhla som a on si to všimol.

„Zlož si kabelu. Pôjdeme na chodbu."

Poslúchla som ho. Popri tom som očkom zazrela Maťa. Smutne sa na mňa pozeral. Rýchlo som sa otočila a nasledovala Denisa na chodbu. Prvá hodina je dejepis, ktorý nás učí naša triedna. Môžem sa s ním rozprávať až kým nezazvoní. Otázne je, či to zvládnem. Po tom, čo sa medzi nami udialo včera, budem pri ňom ešte viac nervózna, lebo neviem, ako to medzi nami vlastne je.

„Maťo mi povedal čo sa stalo. Mrzí ma to Ema, si v pohode?" stáli sme oproti dverám do našej triedy, na chrbtoch nás chladili a tlačili školské radiátory. Zhlboka som sa nadýchla.

„Denis, nemusí ťa to trápiť," zrak som upierala na dvere, „nechcem, aby si sa tým zaťažoval."

Na otázku či som v pohode je, podľa mňa, zbytočné odpovedať.

„Ale trápi ma to," tvrdohlavo odpovedal. Musela som sa usmiať.

„Si v pohode?" spýtal sa znova. Pokývala som hlavou, že nie. Neviem, čo s tým hodlá urobiť, ale teraz je to dokonalé. Ja som smutná a on sa to snaží  vyriešiť.

„Nedovolím, aby ti ubližovala," povedal rozhodne. Pozrela som sa naňho. Pozeral sa na mňa. Ktovie ako dlho.

„Ďakujem, ale nežiadam to od teba," usmiala som sa, aby vedel, že ma to potešilo. Úsmev mi opätoval. Zazvonilo, tak sa poberáme do triedy. Opäť nám nikto nevenoval pozornosť. Okrem pár ľudí. Medzi nimi aj Dorota a Matej.