Ešteže ťa mám

Kapitola 4 (Časť druhá)

Okej! Teraz musím prežiť najťažších 10 minút môjho života. Keby som tak mala toľko odvahy ako v tom sne. Vyšli sme z budovy školy. Keby ste náhodou boli milovníci meteorológie, mám pre vás správy o dnešnom počasí. Mierne pod mrakom, ale príjemne teplo. Trocha pofukuje, čo je veľmi nevýhodné, pretože cítim Denisovu voňavku.

„Bojíš sa monitorov?" pýta sa. A je to tu. Sucho v ústach, potia sa mi ruky a neviem, čo so sebou. Je až priveľmi blízko, aby som mohla čisto rozmýšľať.

„Hm...neviem, možno trochu," odpoviem jednoducho.

„A ty?" vysúkam zo seba a prvý krát sa naňho pozriem. Prenádherné modré oči. Krátke hnedé vlasy mu rozfúkava vietor a bezchybná hokejistova postava pod sivým tričkom ma dostáva do úzkych. Ruky má bezstarostne vo vačkoch modrých riflí. To len ja sa cítim tak nervózne? Veď on je úplne pokojný.

„Asi tiež trochu, ale neberiem to veľmi tragicky," usmeje sa a ja sa definitívne roztopím na ulici. Rozlejem sa pri ňom na chodník a s blahom stečiem do kanála. Bože môj! Nič také sa nestane, aj keby mi to veľmi vyhovovalo. A keď vravím veľmi, tak myslím VEĽMI. Zahneme na ulicu, na ktorej bývam ja a tým pádom aj jeho babka. Čo sa mi celkom pozdáva je to, že dom jeho babky je po ceste k môjmu. Takže sa rozdelíme a skončí sa moje trápenie. Pochopte! Ja ho mám fakt rada, ale toto škodí môjmu rozumu, srdcu aj mysli. Ísť s ním sama domov, to je skoro to isté ako ísť s ním do kina. Niečo nepredstaviteľné.

„Nikdy som si nemyslel, že si taká tichá," poznamenal. Ja som sa pousmiala nad jeho trefnou poznámkou.

„Z toho si nič nerob," pozriem sa naňho a hneď to oľutujem. Prekvapí ma však, že od neho neodtrhnem oči, že nesklopím zrak. Zastavíme sa a pozeráme sa do očí. Tie oči. Krajšie ako samo nebo, more alebo celý oceán. Paradoxom však je, že sa v nich strácam ako lietadlá v Bermudskom trojuholníku.

„Trápi ma to. Lebo to znamená, že ťa nepoznám," povie a mám taký prazvláštny pocit, že sa ku mne priblížil. Pane bože, ochraňuj ma!

„Ja..ehm..musím sa ponáhľať. Na..nachystať sa na tréning," kokcem. Usmeje sa nad mojou nervozitou a pohne sa ďalej. Uf!

„Takže, prídeš na náš tréning?" vyzvedá. Akoby to nevedel!

„Áno," odpoviem jednoslovne. Viac zo mňa ten chalan nevytiahne!

„Budem ťa vyhľadávať," žmurkne na mňa a vyberie si kľúče z kabele. Už stojíme pred domom jeho babky. Pekný dom. Pomarančovo oranžový, asi jednoposchodový. Vôbec to nie je divné, že si namiesto neho obzerám dom jeho babky. Vôbec! Čo to povedal?

„Budem sedieť na striedačke s Marcelom a Katkou," prehodím a pozriem sa naňho. Hrá sa s kľúčmi a pozerá sa do zeme. Že by bol nervózny? Prudko sa nadýchne a pozrie na mňa.

„Tak sa vidíme," usmeje sa a opäť sa pozeráme do očí. Opäť som z toho v koncoch. A potom vysloví tú otázku. Tú otázku, ktorá ma prekvapí ešte viac ako to, že s ním idem domov.

„Budeš mať niečo proti, ak ťa objímem?"