Ešteže ťa mám

Kapitola 8 (Časť druhá)

Prikývol. Otočila som sa na päte a utekala preč. Od neho, od Doroty, od všetkých a možno som chcela utiecť aj sama pred sebou. Potrebovala som to niekomu povedať. Niekomu, kto ma vypočuje, poradí mi a uteší ma. Trvalo mi pár sekúnd, kým som našla auto toho človeka, ktorého som teraz najviac potrebovala. Bežala som k nemu a otvorila dvere.

„Ahoj," pozdravila som veselo.

„Čo sa stalo, Ema?" opýtal sa ma môj brat. Cítila som, že sa na mňa pozerá, no nemala som odvahu hľadieť mu do očí. Vždy sa pre mňa trápil. Znovu by som sa rozplakala, keby som videla ľútosť a obavy v očiach ďalšieho človeka.

„Jeden Denisov spoluhráč je frajerom mojej spolužiačky, ktorá ma zhodou okolností nenávidí. Včera jej o mne hovoril. O tom góle, čo som dala na ich tréningu, o tom, že sa viem korčuľovať a hrať hokej. Dnes ráno mi vynadala a varovala ma, aby som sa od neho držala ďalej. Pritom ho ani nepoznám," pozerala som sa na svoje ruky. Trasú sa mi ako celé moje telo.

„Prečo máš tričko z telesnej?" pýtal sa ďalej.

Opísala som mu, čo sa stalo v jedálni. O Matejovej pomoci som mu nepovedala. To nebolo podstatné. Prekvapila ma Marcelova reakcia. Nič nepovedal, naštartoval auto a odišiel z areálu školy.

Asi po piatich minútach ticha sa ozval.

„Keď si mi napísala, domyslel som si, že sa niečostalo. Takisto som vedel, že káva a zákusok to nevyriešia. Teraz, keď simi povedala, čo všetko sa ti dnes stalo, viem, že bol dobrý nápad prísť autom.Pretože pôjdeme za mesto, na lavičku pod javorom," oznámil mi svoj plán.V mojom vnútri sa rozlial pocit šťastia, ale aj smútku. Okrem lavičky podbrezou, ktorá je kúsok od nášho domu, je tu aj lavička pod javorom. Je párminút cesty za mestom. Od hlavnej cesty vedie vyšliapaný chodníček v lúkek javoru. Pri kmeni javora, pod jeho mohutnou korunou, je obyčajná drevenálavička. Nechodím tam často, no vždy je čistá, nanovo nalakovaná a sem-tamna nej pribudnú srdiečka s iniciálkami mien. Prvýkrát som tam bolas tatinom na jar. Povedal mi, že na toto miesto vzal mamu, keď ju požiadalo ruku. Tento príbeh som počula už veľakrát, ale nikdy ma to neomrzí. Bolo to cez zimu. Všade bol čisto biely sneh. Konáre javora boli obsypané snehovými vankúšikmi a cencúľmi. Zobrali si deku, aby si mohli na lavičku sadnúť. Mama zhŕňala sneh z lavičky a ocino sa na ňu pozeral. Potom sa mama otočila, aby si od neho vzala deku a on pred ňou kľačal s krabičkou. Ocino sa spýtal, či si ho vezme, ona zvýskla a hodila sa mu okolo krku. Do ucha mu zašepkala „áno" a on jej navliekol zásnubný prsteň na prst. V ten deň na tej lavičke sedeli asi 4 hodiny ako čerství snúbenci. Zázračné na tom celom bolo, že hneď, ako si sadli, začalo snežiť. Odvtedy sú spolu už dvadsať rokov a stále sa k sebe chovajú ako čerstvo zaľúbení. V ten deň som tam s ocinom strávila asi 2 hodiny. Lavička je na vyššom kopci, preto je z nej nádherný výhľad na okolitú lúku. Dnes to nebola výnimka. Javor sa pýšil veľkými zelenými listami a lavička pod jeho korunou získavala útulný a romantický nádych. Prečo idem na takéto romantické miesto s bratom?!