Ešteže ťa mám

Kapitola 9 (Časť druhá)

Ja: Ahoj, Kati. Som v poriadku. Bola som s Marcelom vonku. Porozprávame sa zajtra ráno, dobre? Príď tak ako vždy ;) Nehnevám sa, trdlo :*

Otvorila som si konverzáciu s Denisom a ešte raz som si prečítala jeho správu, keď mi niekto zaklopal na dvere.

„Áno?" ozvala som sa.

„Ahoj, Emka. Smiem sa s tebou porozprávať?" je to mama. Musela len teraz prísť z práce. Mala oblečené trojštvrťové rifle, tričko s kvetinkami a vlasy zopnuté sponou. Obliekala sa vždy jednoducho a obyčajne, no vždy sa mi páčila. Milujem svoju mamu nadovšetko na svete. Je mojím strážnym anjelom, kamarátkou a dôverníčkou. Vždy si všetko hovoríme. Podľa výrazu jej tváre som presvedčená, že už vie, čo sa stalo. Príde ku mne a sadne si na posteľ. Do očí sa mi tisnú slzy, nechcem to znova riešiť. Nechcem byť znova ľutovaná, povzbudzovaná a donútená rozprávať sa o tom. Natiahne ku mne ruku a smutne sa na mňa usmeje. Chytím jej ruku a nešťastne si k nej prisadnem.

„Čo sa deje, zlatko?" opýta sa a hladí mi ruku. Už nespočetne ráz sme takto spolu sedeli. Riešili problémy a vždy sa zdali jednoduché. Teraz to je iné. Iné pre mňa. Mám pätnásť rokov, stredná škola je za rohom a to, čo sa mi dnes stalo, by som mala vyriešiť sama. Moji rodičia tu pre mňa nebudú navždy a ja sa aj tak stále spolieham na ochranné krídla svojej mamy a ocina. 

„Marcel všetko vie," vzlykla som, „choď za ním."

„On mi už všetko povedal. Mňa trápi, že si nikdy nič nenaznačila," stisla mi dlaň.

„Nebol dôvod. Vždy na mňa len zazerala a robila si zo mňa srandu. Jasné, že mi to nebolo príjemné, ale neriešila som to. Katka ma vždy podržala a stála pri mne. Netrápilo ma to, no dnes mi nadávala a zosmiešnila ma aj s tými svojimi kamarátkami," plačem. Plačem ako malé dieťa. Ale kto to bude riešiť? Už nevládzem byť nad vecou. Mama ma k sebe privinie a pobozká ma na temeno hlavy. Moje slzy zmáčajú jej tričko a tlkot maminho srdca ma upokojuje. Ešteže ju mám. Bola by som bez nej celkom stratená.

„Nedaj sa, Ema. Nenechaj ju, aby ťa ponižovala, aby sa ti vysmievala," prstom mi nadvihla bradu, pozerala som sa priamo do jej hnedých očí plných smútku, obáv, ale odvahy a hnevu, „nikdy nezabudni, že si výnimočné, šikovné, múdre a milé dievča. Nejaká Dorota ti nestojí ani za myšlienku," pohladila ma po líci a usmiala sa na mňa. Moja mamina. Človek, ktorý bude vo mňa vždy veriť. V dobrom aj v zlom.