Ešteže ťa mám

Kapitola 5 (Časť tretia)

Korčuľovanie patrilo k mojim obľúbeným činnostiam. Pamätám si ako ma to Marcel učil a ako som neskôr s ním hrávala hokej jeden na jedného. Kúsok od nášho domu je jazero. Keď som mala asi osem rokov, bola taká zima, že voda v ňom zamrzla natoľko, aby sa tam dalo korčuľovať. Marcel tam chodil spolu s chalanmi. Aj chalani z našej školy sa tam chodievali blázniť. Raz ma tam Marcel zobral. Išli aj mamina s tatinom. Oni si sadli na lavičku pod brezou. Romantické miesto. Ja som si s Marcelom obula korčule a on ma držal, keď som vkročila na ľad. Už pre tým ma to učil, ale stále som si nebola istá. Chytil ma za ruku a spoločne sme sa pohli. Ľavá, pravá, ľavá, pravá. Prekorčuľovali sme obvod celého jazierka, keď ma pustil.

„Som za tebou, nemusíš sa báť," povedal mi vtedy.

Nadýchla som sa a vykročila som. Ľavá noha, pravá noha. Zapáčilo sa mi byť voľná. Bez opory. Ako keď sa dieťa začne bicyklovať prvýkrát bez pomocných koliesok. Rozbehla som sa, pridala som, striedala som ľavú a pravú nohu. Na lícach ma štípal studený vietor, v diaľke som matne počula Marcelove šťastné slová. Otočila som sa a zabrzdila som. Kolená k sebe, chodidlá od seba. Pozrela som sa na Marcela. Hrdo stál so založenými rukami na prsiach a pozeral sa na mňa. Ocino mal k sebe privinutú mamu a usmievali sa. Nič viac som si v tej chvíli nemohla priať.

„Nad čím premýšľaš?" vytrhla ma zo spomínania Katka.

„Na začiatky môjho korčuľovania," povedala som jej a usmiala som sa na ňu. Chýbalo mi to. Tá bezstarostnosť, zamrznuté jazierko, detstvo.

„Pôjdete na ľad?" pristavil sa pri nás Marcel.

„Ja áno, Katke sa nechce," usmiala som sa a drgla Katku do ramena.

„Idem ti pre korčule a môžeš ísť aj teraz," ponúkol sa a už aj vybehol z ľadu na striedačku.

Zmapovala som situáciu na lade. Všetci boli všemožne roztrúsení, smiali sa, rozprávali. Chalani na tribúne sa postavili na odchod.

„Katka, pozri!" upozornila som ju.

Pozrela sa hore na chalanov a zhíkla.

„Spoznala si ich?" hádala som.

„Hej. Tamten s tým červeným ruksakom je Filip Hornák. Hrá spolu s Kubom a Denisom, párkrát som sa s ním rozprávala. Je priveľmi sebavedomý," ozrejmila mi Katka.

„Ale čo. To meno mi nič nehovorí, možno ho spoznám podľa tváre," mykla som plecom.

„Určite ho poznáš, chodí s Dorotou," vyhlásila. Skoro mi zabehlo.

„Dorota s niekým chodí? Lepšie povedané, niekto chodí s Dorotou?" svoje vypúlené oči som upriamila na Katku. Pomedzi smiech nad mojím výrazom mi prikývla.

„Neverím!" vyhlásila som.

Ak niekto chodí s Dorotou Veselou, úprimne ho ľutujem. Ale ak je ten Filip taký, ako hovorí Katka, tak neviem koho mám ľutovať viac. Dorota je namyslené, preafektované a veľmi protivné dievča. Skrátka je mi nesympatická a ja som nesympatická jej. To je celý problém. 

Ste úžasný :-* Ďakujem Vám za krásne komentáre a aj za to, že čítate môj príbeh <3 Dnes očakávajte ešte jednu časť ;)