Ešteže ťa mám

Kapitola 1 (Časť druhá)

Prvýkrát som sa s ním normálne rozprávala a ešte som ho aj držala za ruku. Avšak v jeho očiach žiarili plamienky šibalstva a horko-ťažko premáhal smiech. V tej chvíli sa mi páčil ešte viac. Vždy mi bolo jasné, že som doňho blázon, ale teraz som v tom bola až po uši. Aj to je málo, bola som v tom po korienky vlasov.

„Nazvala som ťa najkrajším chalanom celej našej triedy," zopakovala som a upierala pohľad do zeme.

Keď sa hodnú chvíľu nič nedialo, pomaličky som sa naňho pozrela. Mal zdvihnuté obočie a na perách mu hral úsmev väčší a krajší ako čokoľvek na svete. Viac sa k tomu však nevyjadril, a tak sme pokračovali v ceste.

„Už si ma niekedy odprevádzal domov?" spýtala som sa.

Aj keď mi prišlo divné, že niečo také úžasné a výnimočné si nepamätám.

„Nie, neodprevádzal," prehodil, ako by to všetko vysvetľovalo.

„Tak ako je možné, že poznáš cestu ku mne domov?" stále som nechápala.

Asi som mu pripadala viac ako veľmi šibnutá.

,,Oproti tebe býva Mišo, hráme spolu hokej, bol som si uňho zahrať Xbox a všimol som si ťa, keď si išla zo školy," vysvetlil mi.

„Aha. Ty si si všimol mňa? Tak to som fakt musela vyzerať hrozne," ironicky som poznamenala.

Zasmial sa. „Na to, že si sa „natiahla" na chodníku pred najkrajším chalanom z triedy, nestrácaš humor," teraz som sa pre zmenu smiala ja.

„Tak prečo si si ma všimol?" dobiedzala som.

„Proste som si ťa všimol," vyhýbal sa odpovedi.

Úprimne, nikdy som si nemyslela, že sa budem rozprávať práve s ním o tom, prečo si ma všimol. Bolo to iba moje želanie. Nesplniteľné želanie. No teraz, ako sa zdá, to môže byť pravda. Chvíľu sme išli mlčky. Mala som aspoň čas zhodnotiť situáciu. Bola som spolu s mojím princom pod jedným dáždnikom. Rozpleskla som sa pred ním na chodníku, a aj tak sa so mnou rozprával. Preriekla som sa pred ním, že ho považujem za najkrajšieho chalana našej triedy. Na čo zareagoval úplne inak, ako som čakala. Najhoršie na tom bolo, že sme sa, bohužiaľ, blížili k môjmu domu. O malý moment sa rozlúčime a na všetko, čo sa dnes udialo, zabudne. Veď sa nado mnou len zľutoval, nič viac. Och! Vážne som si myslela, že sa mu páčim?

„Odpovieš mi?" skúsila som, či nebude zhovorčivejší.