Ešteže ťa mám

Kapitola 4

Vzala som si tanier s jedlom a zamierila k nášmu stolu. Už tam sedel Denis, Katka, Paula, Naďa, Matej a Jakub. Unavene som si sadla na stoličku a začala som vyjedať aspoň mäso. Po chvíli sa k nám pridala Lenka z 9.A.

„Ahoj, Ema. Aký si mala deň?" opýtala sa ma a sadla si oproti mne.

„Ahoj. Ja fajn a ty?" vrátila som jej otázku. Skôr ako mi stihla odpovedať, spýtal sa Denis.

„Ema, ideš domov?"

Zabehol mi kúsok mäsa, myslela som, že zo seba vykašlem dušu.

„Hej, prečo?" povedala som medzi kašeľ.

„Idem k babke. Býva na rovnakej ulici ako ty. Tak mi napadlo, či by sme nešli spolu," povedal...hanblivo? Áno, hanblivo! Počkať, čo? Suverénny Denis sa ma hanbí?

„Aha, eh. No..ja idem s Lenkou tak, ak chceš môžeš sa pridať," vykoktala som sa.

„Emka, ale ja mám dnes výtvarnú," povedala Lenka.

Preboha! Veď je pondelok. Úplne som na to zabudla.

„Aha, hej jasné. Tak môžeme ísť...môžeme ísť spolu," koktala som ďalej. Stále som nenabrala odvahu pozrieť sa naňho.

„Super. Tak ma počkaj v šatni," povedal mi, keď som sa zdvíhala na odchod. Prikývla som a odniesla som svoj tanier k okienku. Vzala som si kľúče zo stola, hromadne som ich pozdravila a pratala som sa preč z jedálne. Dýchaj Ema! Veď to nič nie je. Nič to neznamená. Len vie, kde bývaš a chce ísť s tebou domov, to je celý problém. Vzala som si kabelu z regálu a kráčala som do skriniek. Ja to nezvládnem. Nabetón, že s ním neprehovorím ani pol slova. Nie preto, že by som nechcela, ale preto, že to nedokážem. Vstúpila som do šatne, otvorila som si svoju skrinku. 138. Denis má 135. Vôbec nie je divné, že som si na začiatku roka zapísala číslo jeho skrinky kvôli Valentínu. Aj tak som mu tam nič nehodila a ani to nemám v úmysle.

„Ema!" zakričala na mňa odo dverí Katka, „zvládneš to? Tak rada by som išla s tebou, ale nemôžem. Ponáhľam sa domov, aby som stihla ísť s tebou aj na Marcelov tréning," smutne na mňa pozrela.

„Je to v pohode, netráp sa. Nejako to snáď zvládnem," usmiala som sa na ňu. Asi to nevyzeralo presvedčivo, lebo sa ešte viac zachmúrila.

„Budem sa ponáhľať z domu aby si mi všetko povedala," uistila ma, otvorila si skrinku a skopla do nej svoje papuče. Vytiahla si tenisky a zamkla zámok. Denis akurát vošiel do šatne.

„Budem sa ponáhľať," sľúbil, keď ma uvidel obutú a nachystanú na odchod. Usmiala som sa a sadla si na lavičku.

„Držím palce," šepla mi Katka a zamávala mi.

„Môžeme ísť," zvolal Denis. 

Dúfam, že sa vám nová časť páči a ďakujem za každý váš komentár :*

Budem rada ak mi napíšete, ktorá scéna, moment sa vám zatiaľ v príbehu páčil najviac :)