Ešteže ťa mám

Kapitola 2

Ako prvú máme matiku. Papiere som odovzdala, už len vojsť do našej triedy, vziať kabelu a spolu s babami ísť do vedľajšej triedy. Nič zložité. Pred triedou sa nadýchnem a vojdem. Nenastane ticho, takže bez problémov sa zaradím k partii.

„Už som sa o teba bála," pozrie na mňa Katka. V očiach má šibalskú iskru. Že by im to Denis povedal?

„Ideme?" opýtam sa a ona prikývne. Tak sa poberieme na matiku. Medzitým si všimnem Denisa. Pozerá sa na mňa a usmieva sa ako slniečko. Ach bože, za čo ma trestáš? Rýchlo odvrátim zrak a začnem sa červenať. Toto budem mať v pamäti ešte veľmi dlho.

Na matematike sedí Denis v tretej lavici za mnou, čo je pre mňa výhodné. Nemám ho na očiach. Sedím, našťastie s Katkou, takže na mňa hneď vychrlí: „Povieš mi, čo sa stalo?"

„Nič sa nestalo. Čo by sa malo?" zahovárala som. Nechcelo sa mi to riešiť, keď učiteľka vysvetľovala nové učivo. Objem a povrch telies. Väčšiu blbosť som nepočula.

„Denis prišiel o tri minúty neskôr, ako si ty odišla. Doplo mi, že ste sa stretli a utvrdil ma v tom aj jeho široký úsmev," ozrejmí mi.

Ale čo. Jujky!

„Fajn. Vrazila som doňho. Ale nechtiac!" skrotila som ju, keď sa začala vyškierať.

Bolo ťažké sústrediť sa, keď som bola príčinou jeho úsmevu. Asi. Mala som sto chutí otočiť sa za ním.

„Aj ti niečo povedal?" vyzvedá ďalej.

„Dokopy nič, čo by ťa mohlo zaujímať," milo ju odpinkám.

Sladko sa na ňu usmejem a ona mi to vráti štuchnutím do rebra. Milujem naše kamarátstvo. Je iné ako s ostatnými babami. Sme ako sestry. Robíme si zle, ale nikdy sa na seba nehneváme.

„Ale dotkli sa nám ruky," pošepky zapištím.

Katka zagúľa očami a ja sa potichu zasmejem.

Zvyšok hodiny sa venujeme matematike a vzorcom. Zábava, ako sa patrí.

Keď zazvonilo na prestávku, očkom som pozrela na Denisa. Balil si veci do tašky. Ani neviem kedy to začalo. Chodil k nám do školy až od tretieho ročníka. Páčil sa mi vždy. Bol zlatý, milý. Postupne sa zaradil do našej partie a potom to už išlo. Zo začiatku sme sa veľmi nerozprávali, niežeby teraz áno. Čím častejšie som ho mala na očiach, čím častejšie s nami chodil von, tým viac sa mi páčil. A to nehovorím, ako často som ho stretávala na zimnom štadióne. Spoteného z tréningu či vo výstroji a drese. Nespočetne veľa ráz. A nie som sama, komu sa páči. Momentálne sú doňho zamilované asi 3 dievčatá, vrátane mňa. Laura a Lucia. K ich skupinke Kleopatier (tak ich voláme s Katkou) patrí ešte Dorota a Miriam. Miriam s Denisom už chodila. Čo ma neskutočne potešilo, že Denis sa s ňou rozišiel už po týždni. Škodoradosť najväčšia radosť. Neochotne som sa zdvihla zo stoličky a zastala som tvárou v tvár Laure.

„Nezízaj naňho, hej?!" vybehla na mňa a ruky si založila vbok. Pozbieram v sebe všetku odvahu, ktorá mi ostala, sladko sa na ňu usmejem a otočím sa na päte. Nie som ten typ, aby som sa s ňou vkuse hádala. Navyše nie som taká odvážna, aby som jej šplechla do tváre, čo si o nej myslím. Zamierim do našej triedy, keď ma zastaví chemikárka.

„Ema! Otváram chemický krúžok, nechcela by si chodiť?" zaskočí ma. Chémia je jeden z predmetov, ktorý zvládam a baví ma. Ale chodiť tam sama?

„Porozmýšľam a na hodine vám dám vedieť," sľúbim a konečne sa odšuchcem do triedy. Katka je ponorená do rozhovoru s Kubom. Predpokladám, že sa rozprávajú o hokeji. Jakub je tiež hokejista, zhodou okolností a veku, samozrejme, hrá s Denisom. Raz mi prezradil, že sa mu páči Katka. Odvtedy si ho všímam v jej prítomnosti. Raz som sa jej naňho pýtala.

Jednoducho mi odpovedala: „Len spolužiak," a bolo po rozhovore.

Nikdy som mu to nepovedala. Mám pocit, že si ju získava. Pomaly, ale isto. Aj teraz to tak vyzerá. 

Tak dnes som pridala dve časti :) Dúfam, že sa vám môj príbeh páči. Budem rada za každý váš komentár :)