Ešteže ťa mám

Kapitola 8 (Časť štvrtá)

Prečo vôbec nad tým premýšľam? Dobehla som Marcela k autu a sadla som si vedľa neho. Počas jazdy domov som si z tašky vytiahla mobil. Či mi náhodou nevolala mama. Našla som si však 5 zmeškaných hovorov od Katky, 3 hovory z neznámeho čísla (Denis? Maťo? Ich čísla nemám) a tiež 2 esemesky z neznámeho čísla. Najprv som si prečítala esemesky.

Ema, kde si? Musíme sa porozprávať, prečo mi neodpisuješ na fb?

To som ja, Denis. Ozvi sa!

Motýle v mojom bruchu nadšene trepocú krídlami. Na tvári sa mi usádza úsmev, no kvôli Marcelovi ho hneď potlačím. Odkiaľ má moje číslo? To je úplne jedno. Aj tie hovory sú z jeho čísla. Stalo sa ešte niečo po tom, ako som odišla? A čo Matej? Povedal niečo Laure? Mám priveľa otázok, na ktoré chcem odpovede.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa Marcel.

Zabočil na našu ulicu. Pripomenula mi, ako sme išli včera s Denisom sami domov. Ako sme sa skoro pobozkali a potom som sa predviedla na štadióne. Ani som sa s ním o tom nerozprávala. Riešil so mnou niečo celkom iné.

„Nie, nič, iba ma zháňala Katka," odpovedala som mu. Zastali sme pred domom. S povzdychom som si vzala kabelu a vystúpila som. Vtom som zbadala tatina vo dverách.

„Kde ste boli tak dlho?" ruky založené na prsiach a schádza po schodíkoch k nám. Sústredene ho sledujem a zisťujem, či je nahnevaný. Aj keď nemá byť prečo.

„Boli sme na vašej lavičke," odpovedal Marcel a zamkol auto. Otcov pohľad viditeľne zmäkol a ruky spustil k telu. Nechce sa mi veriť, že je na svete niekto, kto by ma mohol ľúbiť tak, ako oco ľúbi mamu. Aj po toľkých rokoch spoločného života.

„Čo ste tam robili?" pýtal sa ďalej. Všetci traja smekráčali k dverám. Marcel sa na mňa spýtavo pozrel. Prikývla soma spomalila som, aby som nemuselapočuť, ako ocovi opíše dnešné udalosti. Zatvárala som za sebou dvere od domu,keď som si všimla, ako niekto stojí pri našej bránke.