Ešteže ťa mám

Kapitola 11

Medzitým do triedy prišli ostatní, aj Dorota. Keď som ju uvidela vo dverách, ešte viac ma rozbolela hlava a žalúdok sa mi stiahol. Katka sa stále rozprávala s triednou, nemal ma kto povzbudiť. Našťastie sa za Dorotou objavil Matej. Mal oblečenú mikinu, v ktorej som ho včera videla, džínsy a hnedé vlasy mu neposlušne padali do očí. Keď ma zbadal, najprv sa usmial, potom sa mu na tvári objavil zmätený výraz. Obišiel Dorotu a čupol si ku mne. Má krásne oči. Denis ich má prenikavejšie, ale Matejove sú také záhadné, tajomné ako on sám.

„Čo sa ti stalo?"

„Nič zlé, iba som bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste," zasmiala som sa. Aj jemu sa na tvári objavil úsmev a v očiach mu iskrilo. Bolo to veľmi milé a ja som cítila, že sa červenám.

„Ešte raz prepáč, Ema," prešiel okolo nás Lukáš.

„To je v pohode, nič sa nestalo," usmiala som sa naňho. Od toho nárazu som sa usmievala asi na každého. Česť výnimkám.

„Lukáš ti niečo urobil?" strhol sa Matej. Keď som videla ako po ňom zazerá, všetko som mu vysvetlila.

„...nič hrozné sa mi nestalo. Iba ma bolí hlava, možno budem mať ľahký otras mozgu," dopovedala som, keď sa vo dverách do triedy objavila moja mamina. Bola dosť vystrašená a pribehla ihneď ku mne.

„Ema, je ti niečo? Nie si zranená? Vezmem ťa domov a potom zájdeme s otcom do nemocnice, dobre?" vyhŕkla jedným dychom. Chudák Matej bol z nej zmätený a vystrašený. Usmejem sa naňho, ale v duchu sa rehocem ako blázon.

„Som v pohode," objímem mamu. Kým sa mama rozprávala s triednou, rozlúčila som sa s Katkou, uisťujúc sa, či je v poriadku. Potom aj s Matejom som sa rozlúčila a ostatným som zakričala: „Ahojte". Zároveň som pozrela na Denisa. Vyzerá zamyslene, akoby sa snažil vyriešiť zložitý príklad alebo hádanku. Veľmi som sa chcela opýtať, nad čím premýšľa, lebo som si neskromne myslela, že nado mnou. Možno nad tým, čo mi chcel povedať.