Ešteže ťa mám

Kapitola 4 (Časť tretia)

Preboha! On ma chce objať! Pokývem hlavou, pevne dúfam, že na mne nie je vidno ako sa vo mne miešajú emócie. Strach, panika, vzrušenie. Kľúče zapichne do zámky a spraví krok ku mne. Znova sa mi pozrie do očí a ja cítim ako sa mi podlamujú kolená. Sme od seba asi 5 centimetrov. Pozbieram všetku odvahu aby som mu ruky ovinula okolo krku. Stále po mne pozerá. Vyvádza ma to z miery. Uvedomuje si to? Opatrne ma chytí okolo pásu, ale neprivinie si ma. Pozerá mi do očí a jemne sa usmieva. Som mimo z jeho úsmevu, modrých očí, voňavky. Takmer ani nepostrehnem, že sa ku mne nakláňa a jeho pery sú od mojich jeden milimeter. Keby som opatrne zdvihla hlavu, dotkneme sa perami. V tom mi zazvoní mobil. Vyľakane uskočím, cítiac ako mi do líc stúpa červeň. Rýchlo vytiahnem mobil z vrecka bundy a pozriem sa kto mi volá. Katka.

„Volá mi Katka. Asi je už pri mojom dome. Tak ahoj zatiaľ," poviem mu, chabo sa usmejem a rýchlo kráčam preč. Zdvihnem to.

„Ahoj," pozdravím ju roztraseným hlasom. Stále neviem či som jej vďačná v akú chvíľu mi zavolala.

„Už som pri tvojom dome, kde trčíš?"

„Za chvíľu som tam."

„Si sa zdržala, však?" smeje sa mi do ucha.

„Trocha," priznám sa.

Potom, keďže už ju vidím, zruším hovor a ponáhľam sa k nej.

„No hovor, som samé ucho," usmeje sa a spoločne vojdeme do nášho domu.

„Už som doma," kričím.

„Všetci máme z toho radosť," ozve sa Marcel z kuchyne.

„Máme návštevu, tak buď zdvorilý," karhám ho.

Spolu s Katkou vojdem do kuchyne a uvidím tam silno pracujúceho mladého muža. Marcel si varí praženicu.

„Vitaj Katuška," pozdraví ju a na mňa kývne hlavou. Pf!

„Ahoj Marcel," odpovie Katka. Ešte dodám, že je celá bez seba z toho oslovenia „Katuška".

„Ideme s tebou na tréning, tak nás ohlás, keď budeme odchádzať," požiadala som ho.

„Jasné, som potešený vaším záujmom. Budem neodolateľný," lišiacky sa usmial a venoval sa praženici.

Katka sa zachichotala a ja som si neodpustila podpichovačnú poznámku.

„Ty narcis, aby ti to neprihorelo."

Schody na poschodie sú v predsieni, hneď oproti kuchyni. Vedľa kuchyne je za posuvnými dverami obývačka. A v obývačke sú dvere do tatinovej pracovne. Na poschodí je moja, Marcelova a rodičovská izba. Kúpeľňa a toaleta. S Katkou vybehneme do mojej izby a zvalíme sa na moju posteľ. Je veľká ako svet a mne to náramne vyhovuje.

„No vrav, čo sa dialo?" vyzvedala.

Všetko som jej podrobne opísala, ako sme sa na seba pozerali, čo sme povedali, ako ho trápilo, že ma nepozná. Najviac ohúrená bola z toho, že nám prekazila bozk.

„Nič si z toho nerob," utešovala som ju.

„Bola si tak blízko," čertila sa. Ja som si ľahla na chrbát, ruky som si založila pod hlavu, pozerala som sa na svoj biely strop a nechala som sa uniesť predstavou ako sa bozkávam s Denisom Jakubčíkom.