Ešteže ťa mám

Kapitola 3

Už sa hodina pomaly blíži ku koncu. Ešte minútu! Na mobile tajne sledujem sekundy. Ešte 45 sekúnd.....40! Asi sa zbláznim.....30 sekúnd. Prisámbohu, že sa to vlečie ako slimák. Máme predposlednú hodinu - fyziku. Nenávidím ten predmet. Navyše máme takú nudnú učiteľku, až je to nemožné. A tie jej mastné vlasy, no fuj.....18 sekúnd. Katka vedľa mňa skučí a zíva. Polovica triedy leží na laviciach a učiteľka končí svoju nezáživnú prednášku o elektrickom prúde......10 sekúnd! Panebože, prosím, nech už zazvoní.

„Dnes je to z mojej strany všetko," zahlási Vinterová a ako zázrakom jej slová podčiarkne zvonenie zvončeka. Sloboda, inak to neviem opísať. Keďže fyzika a chémia sú v labáku ostávame v laviciach, no v momente sa rozprúdi vrava.

„Myslela som, že sa tá hodina nikdy neskončí," vzdychnem. Sedím na svojej stoličke pri Katke, Olívií, Matejovi, Filipovi a Tobiasovi. Lavice v našom labáku sú po troch, čo väčšine vyhovuje.

„Asi tak, neverím, že existuje taká nudná učiteľka ako je Vinterová," súhlasí Filip. Po chvíli k nám prídu Jakub, Denis a Paula. Z Denisovej prítomnosti som nervózna, no keď ma Katka drgne nohou, pochopím, že je to na mne vidieť. Pomrvím sa na stoličke a snažím sa uvoľniť.

„Viete tú chémiu?" ozve sa Denis.

„Kamoš, ja neviem ani ň," začne sa smiať Matej. Netrvá dlho a všetci sa k nemu pridáme. Je všeobecne známe, že jemu chémia vôbec nejde. Je to hnedovlasý, vysoký futbalista. Ako kamarát je v pohode a nikdy sa pri ňom nenudím.

„Nie je to až také ťažké," poviem. Nerobí mi problém zapájať sa s nimi do rozhovoru. Poznám ich a oni poznajú mňa. Sme priatelia, necítim sa pri nich trápne. No byť osamote s takým Denisom, to je niečo úplne iné.

„Pre teba nie. Ty vieš skoro všetko," žmurkne na mňa Filip a ja cítim, že sa červenám. Nie som bifľoška a oni to vedia.

„To nie je pravda!" smejem sa. Budú mi chýbať na strednej, aj keď väčšina má rovnaké plány ako ja. Gymnázium. Je tu v meste a žiadna iná škola ma neoslovila. Pri troche šťastia budem v triede aspoň s jedným zo svojich bývalých spolužiakov.

„Nemuseli by sme to písať," vzdychne Olívia a otvorí si zošit. Olívia je malá blondínka. Tiché, ale priateľské dievča.

„Súhlasím. Na čo nám to je? Aj tak máme za chvíľu monitory, potom prijímačky a už to tu len prežiť do konca júna," polemizoval Jakub.

„Súhlasím s tým, že by sme sa mali zameriavať hlavne na tie monitory," pritakám.

V tej chvíli zazvonilo na hodinu. Metán, etán. Vzorce viem. Vlastnosti sú podobné. A to je to najhoršie! Gŕŕ! Pani učiteľka Dolinská vstúpi do triedy. Toľkého strachu a rešpektu som v triede ešte necítila.

„Pani učiteľkaaa," zatiahla Lucia.

„Áno, ja viem, o čo ti ide Lucia. A pravdepodobne mám pre vás všetkých dobrú správu," povie tajnostkársky Dolinská. Nebudeme to písať?

„Písomku odkladám. A keďže máte na budúci týždeň monitory tak to vyriešime až potom," povie. Keby ste počuli ten rachot, ako nám všetkým padli kamene zo srdca. Dokonca aj mne. „Avšak niekoho by sme mohli vyskúšať, čo poviete?" premýšľa nahlas učiteľka a začne listovať vo svojom zošite. Už som sa chcela prihlásiť, aby som zachránila mojich spolužiakov, keď vyslovila to meno. TO meno.

„Katarína Valová."

Cítila som, ako stuhla vedľa mňa. Vedela som, že má problém naučiť sa to. Už len kvôli Oliverkovi.

„Pozeraj sa na mňa," pošepla som jej a stisla som jej ruku, keď okolo mňa prechádzala. Bola som rozhodnutá pomôcť jej. Za cenu všetkého.

„Tak Katka. Čo mi vieš povedať o metáne?" začala skúšať Dolinská. Uf! Metán vedela Katka najlepšie. Odrapkala jej tam snáď celú teóriu.

„Pôsobivé. A čo kyselina mravčia?" pokračovala učiteľka. To bola tiež jedna z tých lepších. Zatiaľ to vychádzalo.

„Dobre, a ešte mi povedz, čo sú to karboxylové kyseliny," vyslovila poslednú otázku učiteľka. Videla som ten strach v Katkiných očiach. Pozrela na mňa. Perami som jej naznačila prvé dve poznámky. Nerozumela mi. Jej pohľad razom prešiel zo mňa na Denisa. Sedel v prvej lavici, hneď oproti nej. Dolinská sa pozerala do triednej knihy a zapisovala učivo. Na Katke som videla, že Denisovi rozumie a viditeľne jej odľahlo.

„Čakám," ozvala sa netrpezlivá učiteľka. Katka jejs ľahkosťou povedala všetko, čo sa dozvedela od Denisa. Možno aj to, na čosi sama spomenula. Bola som na ňu hrdá a navyše, bola som vďačná jemu, žejej pomohol. Sadla si vedľa mňa s úsmevom na perách.