Synovia vojny

18. Nádej (alfa)

Weran sa počas noci vzbudil niekoľkokrát, a tak oboch súrodencov nutkalo dospávať. Našťastie pre generála mu Mirhor udelil niekoľko dňové voľno. Niekto zaklopal, Risus sa na schodoch stretol s Lux, ktorá sa práve chystala do školy.
Otvoril a ohnivo-vlasá žena sa priateľsky prihovorila: „Dobré ráno, generál Warborn."
„Dobré ránko, slečna Taruzo. Ešte spí, ale pôjdem vám ho zobudiť, nech..."
„Pokojne ho nechajte!" chopila sa slova, „Vybalím si veci a môžete mi medzitým priniesť papiere z ošetrovne, prípadne opísať jeho stav vašim pohľadom. Rada by som si vytvorili presnejší obraz." Generál vybehol na poschodie. Lux si obhliadala netradičnú farbu vlasov, zapáčila sa jej i sesterská modrá uniforma s bielou zásterou a skladaným klobúkom rovnakej farby. Smaragdové oči žmurkli a Sylla sa vrúcne prihovorila k najmladšiemu Warbornovi: „Mám niečo vo vlasoch?"
„Prepáčte!" strhla sa začervenaná, bleskurýchlo sa obula a doslova utiekla do školy, „Dovidenia!"
Risus opierajúc sa o zábradlie sa vrátil s aktovkou: „Už šla preč?" spýtal sa udivene a ošetrovateľka prikývla, „Zabudla si desiatu," poznamenal starostlivo a podal Sylle tašku s dokumentáciou: „presuňme sa do jedálne. Prosím tadiaľto, zodpoviem vám všetko, čo potrebujete."
„Čítali ste to?" usadla a generál si priniesol chlieb, maslo a salámu, začal s tvorbou desiaty.
„Okrem telesných zranení som mnohým termínom nerozumel. Viem len, že hystéria a nedostatok spánku nikdy neznamenajú nič dobré," prechádzala text po texte, nevyrušoval ju, inštinktívne jej priniesol čaj, „ak ma ospravedlníte, nechám vás tu na pár minút, odnesiem jedlo sestre a prídem späť."
„Pokojne, generál, no ešte mi prezraďte, prosím... Či ste si na ňom nevšimli zmeny osobnosti či dokonca nezažili nejaké zvláštnosti."
Vydýchol: „Včera nám tu upadol do bezvedomia. Hádzal sebou a panicky kričal nezrozumiteľné nezmysly."
Zbystrela sťa jastrab: „Čo sa dialo predtým?"
„Rozprával sa so svojimi blízkymi. Viac vám povedať neviem, bol som totiž hore v svojej izbe. Je to dôležité? Mám po nich poslať?"
„Je to dôležité, ale nemusíte sa s tým trápiť, ešte dnes si to zistím sama. Aký vám príde, v čom sa zmenil?"
„Je menej... sebavedomý?" nachádzal krajšiu slovnú náhradu, „veľmi sa trápi. Súvisí to isto s tým, že si necíti ruku. Viete, nikto nechce byť príťažou pre svoju rodinu a mali ste ho vidieť predtým, než som mu o vás povedal."
Zvážnela: „Beriete ho tak?"
„V žiadnom prípade," vzoprel sa onej myšlienke.
„Ako reagoval na to, že ho budem liečiť?"
„Nedal to najavo, no myslím si, že ho to motivovalo, nech to ešte skúsi."
„Aký bol pred úrazom?"
„Vzdorný," napadlo mu okamžite, pričom sa pousmial: „odvážny, šikovný a zhovorčivý."
„Ďakujem vám, generál. Teraz mám, akýsi prehľad o tom, ako sa k nemu prvýkrát ozvať."
Jej správania zahrialo pri duši. Tešil sa správnemu výberu. Prišla liečiť a onú povinnosť nepodceňovala, prirovnal ju k remeselníkovi s láskou k svojej práci.
Starší Warborn odišiel a ona sa začítala do papierov, pričom nad niektorými poznámkami ohŕňala nos. Bosqorských majstrov si vážila, ale mnoho vecí sa dalo zamedziť, ak by sa mu väčšmi venovali. Vyzeralo to, že ošetrovatelia zlomili pomyselnú palicu nad nespolupracujúcim pacientom. Neplánovala ich verejne zhadzovať a poukazovať na chyby, ktoré spravili, pretože koniec koncov v ošetrovni mali isto plno ďalších ranených. Po dvoch hodinách ich položila na stôl a vypila studený čaj. „Dlhý denný spánok v prípade vojaka... nočné mory či bolesti?" dumala si hlboko, „možno si privykol na nemocničné ležanie."
„Ešte stále nevstal?"
„Ee, zobudíme ho. Denné snívanie nie je najzdravšie. Ozaj generál, napadlo mi, budí sa zo sna?"
Pritakal: „Celú noc som pri ňom presedel, idem ho zobudiť."
Werana budíček neprekvapil, spánok bol povrchový. Celú dobu ho uzamikal, akýsi tranz nedovoľujúci mu si plne oddýchnuť. Od doby zranenia sa prvýkrát obliekal bez pomoci. Isté chyby v procese ho nakoniec donútili poprosiť Risa o navlečenie nevládnej končatiny do rukáva. Zošli do jedálne.
„Dovoľte mi, aby som sa predstavila, kapitán. Moje meno je Sylla Taruzo a v nasledujúcich mesiacoch vás budem liečiť."
Werana tiesnilo napätie, stále totiž nepočul jej názor na situáciu. Obával sa správy, ktorá by uznala za pravdu hlasom v nočných morách: „Kľudne mi tykajte, neurazíte ma."
Menšie, svetlejšie pery a kútiky smerujúce hore vytvárali pekný úsmev: „Dobre teda, môžeš mi prosím podať ruku?"
Po dotyku sa jej pohľad sústredil na podrobnú inšpekciu. Odviazala a preskúmala hlbokú jazvu po operácii tiahnucu sa po celej dĺžke: „Hojí sa skvelo. Nevyzerá, žeby tam dochádzalo k nekróze alebo infekcii. Netreba podceňovať výmenu obväzov a čistenie okrajov. Cítiš teplo?" z ničoho nič jeho dlaň zbĺka. Zľakli sa, avšak plameň mu vôbec neubližoval.
„Nič," oznámil skleslo a ona sa presunula vyššie ku kľúčnej kosti.
Nechápavo nadvihol obe obočia, onen pocit by prirovnal vrelému objatiu či prikrytiu dekou počas chladnej noci; doslova ho zahrialo pri srdci: „Cítim."
Vrátila sa k prstom a jemne ich ohla, následne lakeť: „Niečo z tohto?"
„Nie."
„Nezľakni sa!" plamene narástli a zafarbili Weranovu kožu do ružova; pobádala to a oheň po lusknutí zhasol. „Zošitie muselo byť kvalitné a vhodne načasované. Vyzerá to, že si naozaj dali záležať na drenáži a čistote rany."
„Čo to znamená?"
„Nervy by mali byť zachované."
„Čože? Ako to?"
„Oná experimentálna operácia splnila úlohu. Zamedzila ďalšiemu poškodeniu a zabezpečila dostatočné prekrvenie končatiny. Mal si šťastie, že utrpeli otras a nie preťatie či pomliaždenie. Svaly až na úbytok z nedostatku pohybu sú stále pod ich kontrolou. Potvrdzuje to fakt, že ich nenahradilo väzivo a tuk. To vieme, pretože kĺby pri manipulácii nevykazovali stuhnutie. Ako posledný klinec tohto drobného vyšetrenia si niečo cítil, čo po úplnej strate spojenia nie je možné."
„Prečo mi potom tárali, že ju už nikdy nebudem môcť používať?" prebral sa ukrivdene.
„Nedivím sa im, samotný výkon bol zložitý. Som si istá, že toto nedokáže nikto iný, než majster Plamondon. Opravovať zlomeniny takýchto rozmerov, pričom opuchajú svaly a krváca rana, je skutočne pôsobivé. Iba jeho diagnóza bola chybná, za čo ho neviním. Jedna sa o ťažký prípad psychického bloku. V skratke tvoje telo chráni ruku pred ďalším zranením."
„Ono ho chráni?"
„Ťažká trauma uzamkla časť tvojho mozgu. Našou úlohou ho bude presvedčiť, že je všetko v poriadku a odomknúť ju. Nepáčilo sa mi, ako ti jednorazovo navrhli rehabilitáciu. Ja by som ťa otravovala až kým by si mi neprikývol. Mal si obrovské šťastie s tým, že ti kosti zrástli ako mali."
„Vyliečiš ma?" vychrlil zo seba nedočkavo.
Vystrela sa a dala si ruky vbok: „Začiatky sú vždy obťažné, avšak ak budeme usilovne trénovať, určite to zvládneme."
Po týchto slovách vyšli slzy radosti, ktoré si hanblivo utrel. Pyromancerke to nevadilo, chápala jeho prežívanie. Gestom ho vyzvala k usadnutiu.
„V prvom rade zvolíme cviky, ktoré pomôžu svalom. Potrebujú aspoň minimum pohybu," objasnila počas vyberania drevenej konštrukcie zo svojej brašny.
„K čomu to slúži?"
„Je to pomôcka na fixáciu s obmedzenou pohyblivosťou, vzápätí nám to pomôže hýbať tvojím predlaktím. Rana vyzerá, že je v poslednej fáze hojenia, takže jemné a opatrné pohyby budú neškodné."
Obaja si nevšimli generálov odchod, nechcel ich rušiť, a tak v tichosti šiel na nákup.
Pyromancerka uťahovala uzlíky v zariadení pripomínajúcom lešenie, Weran neskrýval vďačnosť: „Ďakujem vám za pomoc."
„Potešenie na mojej strane. A mimochodom, smieš mi tykať," dokončila pripájanie a skúšobne zaň zozadu zatiahla: „Táák, super, vyzerá to, že som to zvládla napojiť na prvýkrát," zavtipkovala. „Pred cvičením sa hodí to trošku premasírovať, aby sa to trošku zrelaxovalo," zvedavo pozoroval, ako sa ho dotýka: „Teraz ňou trošku pocvičíme, dobre?"
„Ako povieš."
„Začneme od dlane. Toto bude zatiaľ bez mojej pomoci," oznámila a počas vysvetľovania ukazovala: „so zdravou si zatlačíš na chrbát chorej, takto chytíš palec a natiahneš ho do strany. Neuvoľňuješ ho, hranou ho stále držíš, potom si začneš narovnávať a ohýbať prsty."
„To by som mohol zvládnuť," zopakoval po nej, „čo ďalej?"
„Počkáme a pustíme. Pokúsime sa ich úmyselne ohnúť vôľou, ak sa nepodarí, tak opakujeme," poctivo dodržiaval jej inštrukcie, „niekedy pred nich dávam nejaké ovocie. Máte ho tu niekde?"
„Možno v košíku v kuchyni."
Vrátila sa s jablkom, ktoré položila pred neho so slovami: „Predstav si, že sa ho chceš dotknúť pravou rukou." Neuvedomoval si to, no počas celého procesu vytváral grimasy, nedokázal cvik dokončiť, čo ho frustrovalo. „Nič sa nedeje. Za jeden deň sa zdravie neobnoví. Nasleduje veľmi dôležitá fáza nášho tréningu, zatiaľ to budem vykonávať ja, neskôr aj ty," uchopila konštrukciu a pomaly mu otáčala predlaktie.
„Prsty nie sú vystreté," zľakol sa.
„To nevadí, nás zaujíma rotácia, ale pokojne si ich môžeš sám vystrieť," utíšila ho, „vyskúšaj si to aj na zdravej ruke!" Naschvál si to načasoval spolu s ňou, upozornila ho: „Lakeť sa nesmie hýbať. Skvelé! Učíš sa rýchlo, priprav sa na ohyby v kĺbe, zase na to pôjdeme súladne. Pomaly, pokojne si mysli na onen pohyb. Nezatváraj oči a striedaj pohľady medzi rukami." Sústredil sa a robil presne to, čo mu bolo kázané. „Dýchaj zhlboka, keď pôjde dole nádych, keď hore výdych!" navigovala ho a miestami opravovala, „vystri sa a skús ich naťahovať spoločne s cvikom!" Prišlo mu to zvláštne, čas sa zastavil, radšej neodhadoval dĺžku jednotlivých úkonov. „Prosím ľahni si!" poprosila autoritatívne sťa generál. Ľahol si a ona sa nad neho naklonila. Pozreli na seba a on sa nezámerne sústredil na pehy okolo menšieho nosa. „Rozmasírujem ti rameno, ak by ťa niečo bolelo krič!" Nepozeral na ňu aj napriek kráse, stále smútil za Dorine, lenže v onej polohe mu prišlo trápne ostať ticho.
„Vraj niečím podobným trpel i tvoj otec."
Odpoveď bola stručná: „Po psychickej stránke, u teba to komplikuje zranenie. Asi ťa zaujíma, ako dlho to bude trvať?"
„Dá sa to..."
„Nebudem ti klamať, sme tím, takže možno pár mesiacov prípadne rokov, ale raz to bude naisto."
„Roky? Nie-nie, ak sa posnažím určite sa to vyrieši skôr."
„Výborne, prejdeme na deväťdesiat stupňov, kvázi predpažíme a doťahujeme za hlavu. Dýchaj! Super rozumieme sa!" zaškŕkalo mu v bruchu a ona si pripomenula, „Ajaj zabudla som, že si neraňajkoval."
„Nič sa nedeje, vydržím."
„Si si istý? Po tomto plánujem ešte jeden..."
„Vynahradím si to väčšou porciou," tón hlasu znel hravo, ale výraz ostal seriózny.
„Cítiš niečo?"
„Iba natiahnutie."
„Ešte párkrát a môžeme prejsť na záver dnešnej fyzickej rehabilitácie," spokojne zatlieskala a odopla mu konštrukciu z ruky, „musíš si sadnúť! Toto ťa bude baviť," siahla do brašny a vytiahla pás, ktorý nasadila cez hrudník tak, že zachytila aj kapitánovu chorú ruku. Vzala si vychádzkovú palicu a jej rukoväť obmotala obväzom okolo pravej dlane. „Tvojou úlohou je pomocou palice hýbať do strany." Oprela si ruky o bradu a sledovala mužovu reč tela.
Zaváhal, nezdalo sa mu, že dosahuje nejakého účinku: „To je všetko?"
„Mhm, nepotrebuješ na to veľa sily."