Synovia vojny

22. Veľká vojna (alfa)

Tulenie vlhkých tiel a hlučný kohút naraz privítali nevyspatého šľachtica. Oči začali vnímať svet vôkol neho, hmatajúce ruky z oboch strán pohladili prsia. Ležali pri ňom dve ženy, z ktorých taktiež páchol alkohol a zvratky. Obe precenili svoje schopnosti, čo bolo zreteľné pri plnom, už aj pri pohľade napínajúcom lavóry vedľa postele. Drahé kúsky odevov zašpinené od popola z fajky a iných substancií boli porozhadzované po celej spálni. Chvíľkovo pozeral do stropu, dehydratovaný a v bolestiach spytoval svoju situáciu: „Zase to nevyšlo..." po tomto si obzrel svoju jazvu na zápästí, operenec opäť zakikiríkal, donútil ho konať skôr, než sa zobudia: „to ma pojeb..."
Odhodlal sa vstať a opatrne sťa líška sa dostal z postele, nechcene kopol do jednej z vyše desiatich fliaš, avšak ani jedna z mileniek sa nezobudila. Nepamätal si, kto vlastne sú, onen večer bral za jednorazové poskytnutie slasti a vášne, akési odreagovanie od vonkajšieho sveta. Hľadal svoju uniformu, ale mimo neporiadku a ženských šiat nič nezahliadol. Po dlhšom uvažovaní vyšiel na chodbu, kde narazil na chyžnú zbierajúcu mužské oblečenie.
„Prepáčte madam! Nutne tie veci potrebujem!" pošepkal so zničeným hlasom nahý Lex. Ona sa pohoršene naľakala, ponadávala by mu do prasiat, no on jej odev vytrhol z rúk a z vrecka okamžite podal hŕstku peňazí: „Tu máte, za spôsobené problémy," povedal znudene, Starena nad sumou otvorila ústa, obliekol sa a všimol si, že je úplne dotrhaný: „máte na dvore kaďu?"
„Mhm."
„Keby sa na mňa pýtali, povedzte, že prišli samé," žmurkol na ňu a lusknutím vyhodil ďalšiu mincu do vzduchu, ona ju neváhala hneď chytiť.
Praskanie starších schodov si vyžiadalo inštinktívnu pozornosť iných návštevníkov putiky. Držal sa zábradlia sťa deduško, zaregistroval, že jedia obedové jedlá. Od smradu nad ním pokrčili čelom, pokazil im chuť. Dagero im drzo zamával a vyšiel na dvor, kopol do kohúta v ceste a opláchol sa. Voda nebola najčistejšia, ale on to považoval za daň vstávania v strede dňa. Zahodil zničenú košeľu, diery v nej boli o veľkosti päste. Doumýval sa, oprel sa o kaďu a zapozeral sa na svoj odraz. Pľuvol doň a rozhodol sa, že sa vyčúra vedľa.
„Ideš do Mortema, ty neznaboh!?" vyhnal ho krčmár, západniar mu gestom naznačil súhlas a po dokončení opustil podnik na ulicu. Nemusel príliš lúštiť, kde sa nachádza, pretože prístavná štvrť Albarala sa dala len ťažko pomýliť. Rozhodol sa pre pofľakovanie, tušil, že poňho Leonard poslal. Navzdory menšiemu vzrastu šiel po strede cesty. Nikomu neustupoval, zrazil sa s jedným skladníkom, a ten sotva udržal svoj náklad. Neprenasledoval ho, Guarďania nevyhľadávali zbytočné konflikty najmä, ak dotyčný bol očividne pijan. S rukami vo vreckách do seba naťahoval morský vzduch. Podchladenie ho netrápilo, zmierňovalo mu to kŕče v bruchu.
„Vaša milosť!" kričal sentrion nosiaci čutoru s vodou a nový diel uniformy, hneď, čo ho zazrel.
Nezdržal sa kritiky: „Celkom ti to trvalo..."
„Ospravedlňte ma, no nepoznám to tu. Jeho jasnosť Lex a jeho veličenstvo Mirhor si vás vyžiadalo na stretnutí," ohlásil odhodlane a podal mu nápoj, ktorým sa nielen osviežil, no zároveň vykloktal hrdlo, nahodil na seba vrch a rukou sa pofiderne učesal.
„Veď ma!"

Rázmus III., Inkunz, Adalie, Neron, Nyfolg, Leonard, Risus a Mirhor slušne čakali na posledného člena porady. Po svojom príchode si Dagero bez ospravedlnenia aj dovolenia sadol, ľahostajne si založil ruky do kríža.
„Aký je dôvod tohto stretnutia?" spýtal sa a daroval nepriateľský pohľad kráľovnej Ostrovov, ktorú jeho vzhľad urazil. Pyšne odvrátila tvár so zdvihnutým nosom, meniac svoju pozornosť k cisárovi zdvíhajúcemu dlaň: „Inkunz..."
Doráňaný Barnert začal s výkladom: „Dvadsiateho červenolista vypukla v Severnom cisárstve obrovská vzbura. Otroci z Irisu, najväčšej väznice plnej tých najhorších kriminálnikov z radov Barnertov, využili situácie, kedy som mal osobne na pár mesiacov nahradiť bývalého riaditeľa Béga Rótta. Utiekol som s pomocou niekoľkých cisárskych stráží, ktoré ma verne bránili. Ako môžete vidieť, zranenia ma neminuli a našťastie pre mňa ma pár dní potom našla grófka Kuoláta idúca do Irisu s úmyslom odkúpiť väzňa. Podľa hlásení z predvčera prinesenými jedným z našich letcov od hlavnej senátorky vraj dobyli severovýchodnú provinciu Halvön so všetkými siedmymi mestami a okolitými dedinami..."
„A čo my s tým? Je to váš problém," dodal Dagero stroho, čím nepriamo odľahčil vážnosť situácie, no vzápätí tým urýchlil proces vysvetlenia.
Červený submisívne odpovedal: „Utečencov z Alhelmu, Falkrydu, Jorbrunaru, doteraz nevieme nikde nájsť, a čo sa týka Urhelmu, nik neprežil, ani deti...," pokúšal sa znieť formálne a zároveň podnietiť subjektívne a morálne dojmy poslucháčov, „Torek, ich vodca, bývaval Irišskym gladiátorom. Je pomstychtivý a krutý tvor. Nepochybujem o tom, že sa rozhodne napadnúť i iné kráľovstvá vrátane tých vašich. Spoločne ich však dokážeme poraziť skôr, ako sa revolúcia skomplikuje. Vzbury v našich obydliach nie sú ďaleko od začatia, príbehy o Irise môžu motivovať k boji a jeho veličenstvo sa bráni myšlienke hromadných vrážd, mohlo by to väčšmi zhoršiť stav."
Mladší Lex sa zvedochtivo opýtal: „Prečo nám to potom hovoríš? Neprichádzate o výhodu?"
„Prepáčte, nechápem," ohradil sa nesmelo, pričom ho obe líšky hneď prekukli. Leonard mlčal, s celou situáciou bol už dávno oboznámený počas Rázmusovho pobytu vo Foybule.
„Si jeden z nich, či nie?"
Nemusel si vymýšľať príbehy, pretože slova sa chytil cisár: „Inkunz je v službách mojej rodiny už dve storočia," slová odzneli rozhodne, „ani raz nás nesklamal! Preto vás prosím, vaša milosť o diskrétnosť."
Ustúpil, aby sa vyhol zatiaľ zbytočnému povadeniu: „Ospravedlňujem sa, vaše cisárske veličenstvo, ale nedalo mi sa nespýtať... Verím, že ostatných tiež zmáhala rovnaká otázka. Nikto sa totiž nechce zbytočne zapojiť do cudzej vojny, pozrite sa na východ..."
Adalie sa rozhodla si vyžiadať viac informácií, nešlo jej do hlavy, ako si dovoluje vladár opustiť svoju krajinu počas vzbury, nacionalistický duch ním opovrhol: „Podľa našich informácií je Sever pripravený na vojnu lepšie, než ktokoľvek iný. Ako to, že nás žiadate o pomoc?"
Dverg potvrdil: „Blíži sa zima, vaše veličenstvo, nepodceňujem to a udržiavanie spojené s mobilizáciou vojska v danej sezóne budú výrazne náročné s každého hľadiska. Nezariekam vás len o vojenskú podporu, ale i o obchod potravín a najmä dreva či uhlia, keďže naša výroba bude spomalená. Samozrejme sme prichystaní tento dlh splatiť hneď, čo sa rebélia ustáli. Mimo to, počet vojakov Torekovho vojska sa odhaduje na takmer milión, nepočítam prípadných otrokov v iných mestách, iba v samotnom Tartose je tristotisíc. A takúto armádu nemá nik."
Albínke to nestačilo, nezbrojila len preto, aby bojovala za niekoho iného. Ostrovy nikdy nedokázali Barnerti ohroziť, a tak s ňou hrozby vôbec nepohli. Sebavedomo sa nestránila nastaviť konverzáciu na pravú mieru: „Neverím tomu, že utečenci bez tréningu a vybavenia dokážu poraziť jednu z najlepších armád sveta."
Rázmus sa musel zamyslieť. Týmto argumentom ho skoro úplne umlčala, tentokrát si s Inkunzom vymenili role záchrancov: „Moja rasa je vynaliezavá, vaše veličenstvo," oslovil ju a nadviazal na svoje slová bez spomenutia tyranie: „každým dňom objavujeme nové metódy rôznych prác, učíme sa na svojich chybách a tiež disponujeme mocnými telami schopnými prežiť i tie najhoršie podmienky. Prirátajte k tomu presilu a naozaj to nie je až také isté víťazstvo."
Bosqorčan usúdil, že dané spojenectvo by pomohlo napraviť ekonomickú situáciu vo svojom kráľovstve, poznamenal: „Ako kráľ kraja, ktorý si nedávno pretrpel podobnou situáciou s Orsonmi som ochotný prezentovať tento návrh pred kráľovnou Cayenne."
Adalie onen prejav donútil konať, nesmela dovoliť Bosqoru získať spojenca. Výrazne by to sťažilo anektovanie v blízkej budúcnosti. Nezaváhala naznačiť nevýhody onoho diplomatického vzťahu pre Sever: „A s čím ich plánujete podporiť? Sami sa ešte spamätávate z vojen, chystáte sa zneužiť dohody vo vlastný prospech."
Nechcel sa na ňu pozrieť, venoval sa Rázmusovi: „Bosqor je veľmi bohatý, vaše cisárske veličenstvo," bránil sa spätne, „nedajte sa obalamutiť závistlivými rečami Ostrovných."
Neustrážila si emócie, pozostatky oného nezvyku požiť víno v nej predsa len narušili vypočítavé správanie: „Zabúdate, kto vám zachránil životy pri vojne so Sýkorkami."
Vyzeralo to, že sa s ňou Nyfolg chystá vo veľkom pohádať, reč tela prezrádzala netrpezlivosť a dusenie pocitov: „Ako bývalý komondér vedúci ono ťaženie si dovolím toto tvrdenie trošku pozmeniť, lebo nešlo iba o zásluhy Ostrovov," svedomie mu nedalo, chcel ju potopiť pred všetkými, vytiahnuť staré tajomstvá a vykresliť ju, aká skutočne je, lenže udržal sa, „spoločne s Guardom a aj domácimi sme hrdo bojovali za nevinných s tým, že sa nám dostalo dobrej finančnej odmeny. Mimochodom bol som to ja, kto samozrejme pod vašim velením, zmobilizoval mužov."
Na rozdiel od neho zatlačila: „Ozaj, kde je kráľovná? Azda považuje toto stretnutie za zbytočné?"
Oboch rázne utíšil mocný rozkaz: „To by stačilo!" u Leonarda nebolo zvykom zvyšovať hlas, všetkých tým vystrel. Arciknieža sa po získaní pozornosti pokojne vyjadril k téme: „Kráľ Nyfolg má pravdu, ak sa budeme hádať a bojovať každý sám za seba, zbytočne sa ohrozíme v budúcnu."
„Na jar môžeme zaobstarať vojenskú podporu z juhozápadu, zatiaľ čo Bosqor, Guard a Ostrovy pomôžu doplniť sklady," dedukoval Dagero už o čosi s väčšou vážnosťou kvôli svojmu súrodencovi.
Mirhor sa rozhodol prehovoriť: „Urobíme si prestávku na premyslenie verdiktu. Ide o vážne rozhodnutie, ktoré sa nedá uskutočniť okamžite," prikývli mu a až keď sa on postavil ostatní nasledovali. Risus ostal po boku svojho pána.
Starec kontroloval svoje šepkanie, napriek prázdnej miestnosti nepodceňoval zvedavé uši: „Návrhy?"
„Nebudem vám klamať, no tiež som na vážkach."
Monarcha sa pozrel k miestu, kde sedela Adalie, jeho obavy sa naplnili, jej prerieknutie o militarizácii a súperenie s bývalým komondérom potvrdili pochybnosti o mieri: „Dohoda s cisárstvom by nám zaistila ďalšiu ochranu," pobadal generálove neisté zadumanie, „potrebujem počuť tvoju radu."
„Musíme sa na to pozrieť zo širšieho spektra," pritakal s výrazom sťa socha, v hlave mu pobehávali nápady a riešenie, ktoré musel poukladať dokopy, „momentálne nás v prípade vojny ochraňuje Lex, avšak po včerajšom rozhovore s Dagerom by som sa nato nespoliehal. Našťastie pre nás je arciknieža a pravdepodobne i Cayenne naklonené pomôcť Severu. Ak sa k nim Guard pridá, utvrdí si dobré vzťahy so Západom a Bosqorom, zároveň získa nového, silného spojenca v podobe cisárstva. To už by teoreticky mohlo spätne benefitovať nám, pretože Ostrovy by útok neriskovali. Čo sa týka surovín a materiálov, sme stabilizovaní."
Mirhor nebral jeho slová naľahko, naozaj preň znamenali cennú pomocnú ruku: „Čiže podľa teba mám hlasovať v prospech tyranov?"
„Ste múdrejší, než ja, môj pane," odbil ho slušne, „nedovolím si rozhodnúť za vás."
Brada klesla a utrýznene si premasíroval čelo: „Nikdy som nedúfal v deň, kedy musím podporiť utláčanie národa želajúceho si slobodu a rovnoprávnosť," zarmútene sa usmial, „stáva sa zo mňa pokrytec."
Starší Warborn súcitne nadviazal: „Stále sa to vie vyriešiť mierumilovne, podobne ako nakoniec učinil Bosqor s Orsonmi."
„Silne pochybujem, priateľu. O dohode s Torekom nepadlo ani slovo, neplánujú im nechať autonómiu a pochybujem, že sa on vzdá..."
Medzitým líščí bratia za sebou zavreli dvere. Anastázia sa humorne pozdravila: „Neschovával si sa?"
Dagero, ktorému rýchle úpravy pred stretnutím príliš nepomohli s úškrnom odvetil: „Nestihol som."
Leonard podišiel k nej a pobozkal ju na líce, sadol si na stranu postele a ona mu chytila dlaň: „Nesťažoval sa nikto?"
„Neopovážili sa, boja sa Lea, akoby bol Mortem," vyzdvihol súrodenca v dobrom duchu a sadol si na stoličku pred zrkadlom, „inak ty si sa s Rázmom dohodol už vo Foybule, však?"
Vráskaná tvár nepovolila z autority ani pri svojich blízkych: „Uhm, oná vzbura nám pomôže zadlžiť Sever a väčšmi oslabiť Juh, najmä Ostrovy."
Žena arcikniežaťa mlčala, neobľubovala oné diskusie, manžel sa v nich správal sťa iný muž. Dagero o tom vedel, a tak nechcel zbytočne vyvolávať konflikt v rodine: „Prečo si mi to tajil?"
„Chcel si si oddýchnuť, či nie?" oponoval, „vyhovel som ti, celý ten čas si pobehával po meste bez prejavu záujmu k návšteve cisára."
Zahryzol si do jazyka, išlo o hádku, v ktorej nevyhrá. Leonard nechcel pochopiť bratove pocity, veril len v svoj sen neberúc ohľady na nikoho iného: „Budeš ma vôbec potrebovať?"
„Samozrejme, iba ty dokážeš ukončiť tu rebéliu vtedy, kedy poviem."
„Čo Siegfried?"
„Siegfried je zaneprázdnený inými rozkazmi."
Zívol: „Mal by som niečo zajesť."
„Najprv sa uprav, počkáme ťa v jedálni," napomenul ho.