Synovia vojny

21. Bál (alfa)

Zlatá minca vyobrazujúca arcikniežatskú podobizeň sa lenivo otáčala medzi hánkami prstov. Skromnejšie vyzerajúci koč sa nijako nelíšil od tých nižšej šľachty. Nenatretý farbami a bez prečačkaného interiéru vôbec nepôsobil, akoby patril najbohatšiemu mužovi sveta. Zaznelo poklopkanie a on roztiahol sivé závesy, piesok dopadol na poličku, kde počas zastávky jedával.
„Blížime sa domov, vaša jasnosť," oznámil mu muž odetý v onom charakteristickom legionárskom brnení a oceľovou tvárou. Daroval mu chápavý pohľad, pričom vojak pred svojim pánom sklonil zrak. Sentriovia slúžili rodu Lex ako osobná garda a v prípade vojny sťa nižší generáli, ktorým okrem Leonarda rozkazovali už iba dvaja veľkí generáli a to Dagero Lex a Siegfried Nathaniel Koldhend. Aj napriek ich malému počtu dvesto chlapov boli až neskutočne nebezpečnými bojovníkmi. Podrobne vyberaní na základe talentových skúšok a urputného päť ročného tréningu v púšti, zakončeného Prísahou odosobnenia sa, tá zahŕňala prerušenie kontaktu so svojou rodinou a priateľmi, čím si aspoň trošku poistili ochranu pred citovým vydieraním. Zabudli na svoje mená a prijali nové identity v podobe emócií vyrytých do priezorov prilbice.
Ich segmentové zbroje sa od bežných členov légií líšili pozlátením a ramennými plátmi zdobenými zafírmi. Plášť z leopardov či levov bol skrátený z dôvodu, aby im v boji príliš neprekážal, plnil najmä estetickú funkciu, avšak ľudia poznajúci hlbší význam vedeli, že Sentriovia podľa starých Ramahadánskych zvyklosti ulovili tieto zvieratá a zjedli ich srdcia. Pevné kefovité chocholy na vrcholoch hlavy mali vždy jasne červenú farbu symbolizujúcu onen krvavý orgán.
Ovládali umenie boja s každučkou možnosťou zbraňou a i bez nej, lenže uniformne im vôkol pása viseli spaty a gládie. Dokázali bojovať ako proti ľuďom tak i zvieratám, osamote či vo formáciách, každý z nich ovládal umenie stratégie, prvej pomoci, skautovania a tvorby pascí. Ich služba sa skončila smrťou, no ani po pätnástich rokoch od založenia tejto elitárskej skupiny ešte ani jeden muž nezomrel. Niežeby išlo o nedostatok konfliktov práve naopak, za tie roky bojovali hneď v niekoľkých dôležitých bitkách o Západ, najznámejšia pod ľudovým menom: „Pätnásť tisícová rebélia."
Žrebce spomalili a prešli pomedzi stajne stojace tesne pred hrubočiznými tmavomodrými kachľami vykladanými, kamennými hradbami. Hnedé vlajky s vyšitou jedným okom žmurkajúcou hrdzavou líškou schúlenou do klbka ležiacou na zlatom koberci viali vo vetre. Stráže nezaváhali a okamžite rozkázali otvorenie padacej brány.
Konvoj vošiel do mesta a už aj nejeden žobrák či chudobnejší remeselník prišiel ospevovať návrat svojho pána. Nevenoval sa im, ale aspoň im v rámci normy zamával. Ulice Foybulu zdobili okrem krásnych denne upravovaných zástupov paliem či tují i zvieracie sochy a fontány. Novšie, líščie postavili potom, čo sa rod Lex oficiálne stal patrónom mesta, levie zase ostali ako pozostatok po Gammalských trojčatách, predošlých pánov Západu, ktorým Leonard v minulosti slúžil sťa pobočník a radca. Pôvodné sídlo arcikniežaťa, severne od metropoly sa po presťahovaní prestavalo na zimný zámok. Lexovci pochádzali z chudobnej rodiny predavačov kobercov a až po spriatelení Esheho Gammala sa dostali k titulu a k onomu starému panstvu s menom Líščí chvost, ktorého zviera si zároveň zakomponovali do erbu. Bábkoví divadelníci, hudobníci a iní umelci zabávali publiká rôznych vekov. Lichobežníkovité domy z hlinených tehál, patriace chudobným či obchodníkom mali zo striech spustené tapisérie s rovnakým vzorom.
Pokračovali cez bohatšiu štvrť, kde sa týčili kry a rôzne záhradné kvetiny. Stánky predavačov pomaľovaných keramík, voňavých vodných fajok, sladkostí a obuvi sa len hemžili.
Obrovské, mramorové haciendy obsahovali vlastné kúpele, bazény či letné altánky o veľkosti bežného domu. Špinavé zástery a čepce biednych vystriedali zložito vyzerajúce zamatové vesty, hodvábne róby či bavlnených búrok, nechýbali ani klobúky s textilným vrkôčikom. Miestne dámy dbali na svoju krásu väčšmi, než na vlastné deti. Používali drahé alchymistické prípravky k svojmu skrášleniu. Vyvýšené susedstvo disponovalo výhľadom na oceán, piesočnatej pláži za žiadna nevyrovnala.
Koč zastavil a lord trpezlivo čakal, kým mu otvoria. Svetlo vniklo dovnútra a prvé, čo uvidel boli šľachtici rôznych etník. Ich výrazy tvárí prezrádzali, že počas Leonardovej neprítomnosti sa niečo stalo. Autoritatívne ich obyčajným pohľadom vyzval k hláseniu.
„Vaša jasnosť," uklonili sa, jeden z prítomných vyšší, musel pokľaknúť, aby pána neurazil, arciknieža gesto neopätovalo. Barón Ravos Madow, tmavý ako noc, odetý v zlatom dashiku, svetrovom odeve voľného strihu so zdobeným golierom v tvare V a vyšívanými líniami krku pokračoval: „Počas vašej neprítomnosti sa objavil istý problém, vaša jasnosť."