Synovia vojny

27. Oslobodenie (alfa)

Pero sa váhavo vznášalo nad ornamentálnou písmom zmluvy ponúknutej Leonardom Lexom. Helena si prečítala podmienky niekoľkokrát, nenechala sa obalamutiť. S neistotou budúcnosti kráľovstva sa hlavnou prioritou stali jej deti. Návrh arciknieža o vazalskom štáte skutočne nepovažovala za urážku, ba aj mnoho bodov, spomenutých na papieri a zdôraznených Dannielom skutočne dávalo hlavu i pätu. Krajina utrpela ťažkú ujmu na pracovnej i vojenskej sile, znamenalo to zraniteľnosť, ktorá mohla viesť k úplnému rozpadnutiu monarchie, nehovoriac o potencionálnom útoku Ostrovov v budúcnosti. Zároveň peniaze od legionárov by pomohli otrasenému národu navrátiť jeho predošlú podobu a zabrániť tak väčšiemu kolapsu. Nahradenie zvyšku Guardskej armády légiami pod velením Siegfrieda vyhovovalo idey o ochrany mužov dôležitých k ťažkej práci či plodeniu detí.
Prepúšťanie vyvolalo paniku a do istej miery nepokoj v obyvateľstve, avšak stráže dokázali udržať všetko pod kontrolou. Nevyčítala im to, rozumela, že títo noví veteráni iba chcú pokračovať vo svojej službe vlasti.
Obavy, ktoré mala pri manželovom odchode sa nakoniec skutočne vyplnili. Ocitla sa v situácii, kedy budúcnosť Guardu závisela iba od nej. Nestihla ani poriadne oplakať Mirhora a už musela riešiť fúru problémov. Nevládala, nechcela moc, každým rozhodnutím cítila vinu z ovplyvnenia toľkých životov, potrebovala za seba nájsť náhradu, nechcela však ukrivdiť svojim synom, dedičom trónu, preto sa pod dozorom pisára dokumentácia zmenila s verdiktom, že chlapci po dovŕšení dvadsiatich rokov budú môcť požadovať korunu a po voľbách ľudu by sa rozhodlo, kto bude spravovať vazalskú oblasť. Lexovci nenamietali, vyhoveli Helene so všetkým.
Cryomancer slušne sťa socha sedel oproti nej, nik iný s nimi nebol v miestnosti: „Chcete v nej niečo zmeniť, vaše veličenstvo?" zisťoval zdvorilo, premýšľal nad vojnou, uvažoval o tom, ako dokáže svojmu pánovi pomôcť priamo, ale rozkazy zneli jasne. Stačilo mu získať vládu nad Guardom a zaobstarať kontinuálne zásobovanie. Leonard mu v liste vysvetlil, že kvôli albínom a i potencionálnej vzbure musí ostať na Juhu, vojnu na Severe vyhrávali bez Siegfriedovej pomoci, a tak ho nemuseli povolávať.
„Nie," podpísala a trhavo sa oprela o stoličku, zatvorila oči a predychávala onen skutok, vzápätí sa opýtala: „kedy mi bude pridelený titul vojvodkyne?"
„Jeho jasnosť mi musí dať povolenie, pravdepodobne až po korunovácii."
„Dobre," otvorila ich a narovnala sa, „s ňou ešte počkáme, aby sme si väčšmi nepohnevali ľud."
„Súhlasím," pritakal, „pomaly ich budeme pripravovať, čím sa vyhneme šoku."
Nohy stoličky po zatiahnutí dlážkou zaškrípali, chystala sa odísť: „Ozaj, čo sa stane s Risom Warbornom?" odznelo až nenávistne.
„Prenechávam jeho osud vo vašich rukách."
Pri samotnej myšlienke na konverzáciu s oným zlatovlasým sa nasrdila. Risus nedokázal ochrániť svojho pána a napriek tomu ho vo veľkom povzbudzoval v ťažení. Ťažké srdce sa muselo krotiť, aby generála neodsúdilo k vyhnanstvu. Vedela o ňom len to, že je zranený, netešilo ju to, dokonca zvažovala budúci rozsudok podľa závažnosti utrpeného zranenia, dbajúc na to, že sa dotyčný musí starať o dieťa. Dúfala, že tieto záležitosti vyrieši v blízkej budúcnosti.
Po Heleninom odchode za ním prišli Danniel a Chantel, tej tvár kryla maska. Rytier sa chopil slova: „Aké sú rozkazy, generál?"
„Počkáme, je zbytočné riskovať," odpovedal, zrakom skontroloval ranenú špiónku, nezabudol na jej zlyhanie, no nosferatus sa mu až doteraz úspešne vyhýbal, „s tebou sa porozprávam neskôr."
„Boli na ňu pripravení," bránil ju a ona sa z tohto činu začervenala.
Utlmil ich viditeľným chladivým vánkom: „Vedela, že bojovali proti Buekovi, neospravedlňuje ju to."
Uznala mu, pýcha a podcenenie ju stáli úspechu: „Je mi to ľúto, nebude sa to opakovať a hneď ako..."
„O to sa ty nestaraj, potrebujem ťa na Ostrovoch. Dohliadneš na ich vernosť a odhalíš každé intrigy, kým sa nevrátia na front."
„Rozkaz, generál!"

Weran, Dol, Fer a Pag si navzájom rozdali staré kosáky. Vyzuli sa, upravili si svoje kužeľovité klobúky a vstúpili do ryžovej role. Radovali sa nad šírym množstvom úrody. Vypočítali si svoj dnešný cieľ. „Keďže je to tvoje prvé zbieranie, rýchlo ti prebehnem postup," ponúkol sa Dol a od komárov doštípané predkolenia sa ponorili do stojacej vody, chytil spodok rastliny, tesne nad jej tvrdú stonku a odsekol klas, „budeme to ukladať tu," ukázal na stranu a vzápätí položil, „keď skončíme vezmeme to na fúrik a pôjdeme ku korytám, kde ich obijeme."
„Čo potom?"
„To prevezmú ženy," ozval sa Fer s výrazným až cestovitým hrdlom, „my si doprajeme pivo."
Guarďan sa pousmial. Páčilo sa mu, že ho začlenili do kolektívu a namiesto uťahovania mu reálne vysvetlili a ukázali postupy potrebné k správnej činnosti. Boli s ním nadmieru spokojní, nebál sa ušpinenia rúk a každý deň po ich boku zvieral motyku či drevorubačskú sekeru.
„Au!" zakňučal Dol sledujúc plávajúceho chrobáka o veľkosti nechtovej platničky, „máme tu potápnika!"
„Tie veci nenávidím! Začína im sezóna, musíme nastaviť pasce," sťažoval sa Pag, „ty s Weranom prebehnete toto a ja s Ferom pôjdeme tamto."
„Dohodnuté. Pôjdeme si oproti dobre?"
„Ako povieš," odvetil a začal opatrne sekať zelené stonky. Warbornove dlane mozole dobre poznali, lenže práca v predklone mu po celom dni už potrápila chrbát.
Tráva sa trela o kožu, blato zaťažovalo nohy, lúče farbili kožu do tmava: „Počuj, Weran!" oslovil ho a Guarďan bez zastavenia načúval, „že ty si bol v armáde?" Zaskočil ho, nepodozrieval Ludwiga z prezradenia tajomstva, ba naopak spytoval samého seba či sa niečím neprezradil, „nemusíš o tom hovoriť, samozrejme."
Svedomie ho nútilo farmárovi aspoň trošku odpovedať. Uvedomoval si, že sa tým zbytočne v budúcnu zaťaží, ak by ho niekto hľadal kvôli dezertácii, no svoju povahu nedokázal zakrývať večne: „Podľa čoho si to pobádal?"
„Bojovník s disciplínou a rešpektom, vzdelaný v čítaní i písaní, plus cvičí s deťmi," Warborna pobavil fakt, že tak málo chýbalo k odhaleniu identity, „so ženou sme sa už na tom pohádali," zarehotal sa.
„Schválne, aké príbehy ste mi vymysleli," povzbudil ho priateľsky, čím si spríjemnili vysekávanie.
„Zo začiatku si bol lovec príšer alebo žoldnier, neskôr šľachtic utekajúci pred vrahmi a najnovšie som prišiel s teóriou, že si bývalý vojak."
„Teória dobrá," nepotvrdil naisto, čo mužovi plne stačilo. Zapozeral sa na deťúrence hrajúce futbal na pastvinách, „medzi nami, nebyť otvorenosti vás z dediny, asi by som sa Ludwigom nenechal prehovoriť."
„To je rozumné, načo ostávať niekde, kde sú k tebe nepisateľskí?" opýtal sa a utrel si pot, „ja a Ika sme kvôli tomu tiež zutekali. Pochádzame z mesta Dian Ben Fu, druhé najväčšie v Jablkovom raji. Vojna donúti ľudí k strašným veciam, nehovoriac o žoldnieroch, ktorými sa to tam iba hemžilo."
„Tipujem, že ich pri priestupkoch netrestali," nadviazal.
„Uhm, kým sa to netýkalo bohatých, zákon zavrel obe oči a zakryl obe uši."
„To mi je ľúto," preniesol vrúcne a zozadu ho zasiahla lopta, na čo spadol a sťa mrzutý kocúr zagánil na deti s rukami vo vzduchu.
Pon sa hanblivo ospravedlnil: „Prepáč!"
„A vieš, že som to čakal," grimasil sa roľník a Guarďan im po vyžmýkaní hračku vrátil.
„Dávajte nabudúce pozor! Môžete niekomu ublížiť!"
„Šidlá jedny," pomenoval ich a provokačne vyplazil jazyk: „ich energia nepozná hraníc."
„Som zvedavý či by takto vystrájali, kebyže im povieme, nech nám pomôžu."
„Heh, to asi nie."
„Vy dvaja tam máte debatný krúžok?" Doťahoval si ich Fer a dvojica sa vrátila k zberu.