Synovia vojny

26. Vodca (alfa)

Úder si každé ráno privolal slúžky skúsené v nasadení kozmetiky. Zastrihávali mu kúsky vlasov vôkol plešiny a oholili bradu nezasahujúc do bajúza. Po nasadení mejkapu si obliekol svoje rúcho a zahľadel sa do zrkadla. Nebol deň, kedy sa mu necnelo po šerpe hlavného senátora. Smrť cisára považoval za boží trest kvôli neférovému prepusteniu, aké mu Rázmus udelil. Veď si plnil svoje povinnosti poctivo, Dvergom po celom cisárstve nič nechýbalo. Veril v to, že ako rasa, ktorá sa najviac podieľala na vybudovaní cisárstva si nárokovali lepšie zaobchádzanie, než ostatné. Urážal ich do darmožrútov robiacich problémy pre slušných ľudí.
Princa vnímal ako hlúpe dieťa, neschopné vidieť reálne hodnoty, rovnako i Seléniu, bastarda, ktorý mu ukradol miesto vďaka krvi monarchu. Obaja boli hrozbou pre ideál, ktorý si predstavoval, tušil, že eventuálne dôjde k väčším nezhodám a bude musieť zakročiť, a tak si pred spaním predstavoval veľkolepý prevrat Tartosu, kedy dokáže každému, že na vine všetkého je slabá pokrvná línia panovníkov.
Do snemovne prišiel prvý, ešte im tam nosili občerstvenie vrátane ovocia prineseného zo Západu.
Väčšinou druhý príchod patril Mikulášovi, ale tentokrát to bola Selénia. Onen pocit trápnosti a ticha prebil až jej pozdrav: „Dobré ráno."
„Dobré ráno," odzdravil jednoducho, neusilujúc sa o uvedenie titulu princeznej. Po prisadnutí sa pustila do čítania novej správy od nočných hliadok a listov od obyvateľstva prinesených zo schránky pred hradom. Nikolaus s Tíborom prišli naraz a po pozdrave sa taktiež pridali k činnosti, jediným zvukom prebíjajúcim ticho bolo Mikulášove zapisovanie poznámok a občasné naliatie vody či uloženie šupky od nakrájaného manga či citrusov. Išlo skutočne o nezvyčajné delikatesy a nikto nimi nepohrdol. Ubehli tri hodiny a položením papierov sa všetci zhodli, že je čas začať s debatou:
„Za tento týždeň chytili už druhého zlodeja a to sme iba v polovici," spustil Hár s krúteným kútikom úst, onen záznam možno svedčil o následkoch zlých rozhodnutí.
Najnižší senátor prečítal poznámku zo záznamníka: „To, že nevedeli jeden o druhom svedčí, že ide skôr o zúfalých ľudí, než zlodejský cech. Všetko sú i rodičia mnohopočetných detí, napríklad Onni Korhoren, tridsaťdva ročný obuvník, je otec štyroch."
„Musíme udržať ceny potravín, inak ďalšie zdražovanie prispeje k nárastu kriminality," navrhol Tíbor opravujúci si okuliare, „zvoláme si majstrov obchodníckeho cechu a snáď sa dopracujeme ku kompromisu."
„Pochybujem, že nám vyhovejú, no musíme konať rýchlo, tiež si musíme dať pozor na riziko z nepokoja a hromadného vykupovania tovaru súvisiaceho z narastajúcich cien," upozornil Úder pohotovo, „musíme mať vymyslený plán."
Selénia sa prihovorila: „Čo ak by sme dali obmedzenia na to, koľko daného tovaru smie jeden kúpiť?"
Hneď jej otázku zodpovedal: „Podobný princíp, ako udržanie cien."
„Aké sú teda návrhy?"
Fýr prerušil ono stretnutie, všetci sa naň otočili: „Zdravím vás, moji senátori. Prepáčte, že vás vyrušujem, no informujem vás o vojnovej situácii."
„Vaša výsosť," oslovil ho Úder, „prosím sadnite si!"
Počúvol: „Rody Kuoláta, Bónde, Steng prisahali vernosť korune, taktiež sa stali novými ochrancami utečencov, ktorí prídu slúžiť na ich panstva sťa nová pracovná posila."
Mikuláš si všetko povedané zapísal: „Smiem vedieť, prečo ste sa rozhodli k presunu utečencov?"
„Trošku vyplnia miesto po Barnertoch, čo nám uľahčí prácu s potravinami, najmä teraz, keď sme stratili Maliger," preniesol trpko.
„Ako to myslíte, stratili Maliger?"
Neistota mu bránila v okamžitom prezrádzaní detailov, no senát slúžil ľudu a on vedel, že skrývať takéto veci by sa mu vypomstilo: „Jeho jasnosť kontaktovala Leonarda Lexa s prosbou podpory voči korune."
Huglaus sťa dlhoročný priateľ Enóka Kónstiga sa prílišne nepotešil: „Máte to potvrdené? Vlastizrada je vážny zločin a..."
„Mám," odbil ho sťa štít.
„Bude teda občianska vojna?" vyľakal sa Nicolaus.
„Nie, našťastie pre nás Lexovci posielajú časť vojska do Maligeru na udržanie poriadku," upokojil všetkých a potom pokračoval: „situácia s Torekom je zatiaľ stabilizovaná, nevychádza z Frostheimu a boj na Gartine pokračuje úspešne v prospech líšok. Kráľ Bearful sa pokúsi o jeho vylákanie likvidáciou Poľníka."
„Od neho ste dostali nejaké správy?"
„Tunely sú nepriechodný labyrint, radšej ich zahádzali a teraz sa pokúšajú preplávať k pozícii."
Neodpustil si rypnutia do Severanov: „Čiže za ten čas nič podstatné neurobili," vyslúžil si zagáganie od oboch súrodencov.
„Mýlite sa, je to dôležité, najmä do budúcna. To je všetko, čo som vám prišiel povedať, smiete pokračovať v diskusii."
Selénia využila princovej prítomnosti: „Vaša výsosť, ľudia začínajú kradnúť kvôli narastajúcim cenám obchodníkov. Máte akési odporúčania? My sme zatiaľ navrhli dohodu o stálej cene."
„Musela si to vytiahnuť pred ním, ty...." nadával v duchu Úder.
Zadumal sa: „Mohlo by to fungovať, nakážem majstrom, aby na dohodu pristúpili."
„Ďakujeme, vaša výsosť."
„Ako konkrétne to chcete dokázať?" spýtal sa Tíbor, „azda sa im neplánujete vyhrážať."
„Vyhrážky neobľubujem," odvetil hrdo, „musia však pochopiť, že od toho závisí osud mesta. Vyskúšame najprv silu slova a až pri prípadných stretoch záujmu zrealizujeme alternatívu."
„No dobre, vaša výsosť a ešte jedna otázka," prehlásil Mikuláš, „čo zo zločincami?"
„Vyššie zločiny nechávam na vás, ale ak ich prehrešok či hodnota ukradnutého tovaru je nízka pustite ich s podmienkou," prikývli mu a mladý vladár sa vydal hneď na trhovisko.

Zo samotného vrcholu Frostheimu výhľad nepoznal konca, siahal až k fjordom a samotnému oceánu. Nič ho nedokázalo prekvapiť, každý nepriateľský manéver bol zbytočný, užíval si moc, akou vďaka citadele disponoval.
Okolité pevnosti oproti nej vyzerali sťa obyčajné roľnícke domy, lesy sťa záhrady a vojska sťa mravce.
Dvergovia a ich armády sa zbierali pred štrkom pred priekopou. Nezmohli nič iné, než prizerať sa a Torek to dobre vedel.
„Chcú nám zabrániť v ďalšom postupe," škeril sa, kútiky úst šli až za lícne kosti, napĺňalo ho to šťastím, lenže neuspokojená krvilačnosť mu nedovoľovala danú náladu udržať dlho.
Sonni, ktorý si ráno vytrhol boľavý zub takmer nezrozumiteľne povedal: „Velu, velu."
Vodcovi bronzový podradený prišiel smiešny, avšak nezasmial sa: „Zvýšime počet vojakov na strechách a balkónoch. Letci môžu robiť problémy."
„Plidelím tam nové oddiely."
„Tu ste!" oslovil ich Tjur, „hľadal som vás."
„Kvôli čomu?" spýtal sa sucho.
„Napadlo mi... Týmto tempom Raknir dopadne ako Bulius, už pri Lumbare to bolo tesné, pochybujem, že nové tunely budú pripravené včas a okrem Fefgtumu prídeme i vojsko."
Gladiátor sám zvažoval znovu zapojenie sa do boja, problémom však bola nedôverčivosť ponechať Frostheim osamote, musel túto úlohu prideliť jednému z nich: „Chceš sa toho chopiť?"
„Nebudem luháriť, ale dostal som chuť na čerstvé Dvergske mäso," pohladil si svoje biele brucho.
Čiernobiely patril k skúsenejším bojovníkom a i medzi ostatnými mával väčší rešpekt, než Sonni, za normálnych okolností by bol jasnou voľbou, lenže Torek spochybňoval jeho lojálnosť. Spolu s Inkunzom a časťou armády mohli vytvoriť kopec komplikácií. Porážkou Raknira by zase prišiel o ďalšieho verného bojovníka a to tiež nemohol veľmi dopustiť: „Nebudete bojovať do konca!" rozkazoval s kamenným výrazom, „misiou je prekaziť obliehanie a oslobodiť našich ľudí."
„Čo ak by nás prenasledovali?"
„Spravte manéver, o ktorom sme sa bavili minule, ak by nezabral, stiahnite sa urgentne do zákopov."
„Povoláme i Poľníka?"
„Uhm, ale nezabúdajte, že je dôležitejší, než vy všetci dokopy, za žiadnu cenu sa mu nesmie nič stať! Preto on a prápory pod Matosom ostanú za zákopmi, ako podpora proti prenasledovateľom."
„Rozumiem," prikývol a Torek k nemu podišiel, týčil sa nad ním a vysielal nepríjemné pocity nútiace ho zase uhnúť pohľadom.
„V žiadnom prípade sa Poľník nebude podieľať na rozbití obliehania, urobíš to tak, ako ti kážem, dobre?"
„Mhm, budeš spokojný, neboj sa."