Synovia vojny

17. Otrok (alfa)

Autorská poznámka: Zdravím vás, náhodní čitatelia! Ospravedlňujem sa za prípadné zmätky súvisiace s chronológiou, ktorú plánujem opraviť zmenou poradia scén alebo prispôsobením ich obsahov (iba detaily typu časového obdobia, dej ostáva rovnaký), taktiež sa ospravedlňujem za zhoršenú štylistiku a gramatiku (eventuálne ich opravím). Ďakujem za pochopenie a prajem príjemné čítanie.

Občania cisárstva nedôverovali skorému taveniu snehu. Zima pripomínala tie na Východe či tie v južnejších provinciách cisárstva, akými bola Gartina; vôbec sa nepochválila svojou typickou zúrivosťou, pre ktorú je Sever známy a namiesto šiestich mesiacov trvala sotva tri. Cudzinci by sa teplu v tomto období poradovali, no domáci zanadávali. Mnohí sa domnievali, že ich skutočný mráz dostihne niekedy v prvých letných mesiacoch, čo sa zriedkavo stávalo. Kultúra a celý pracovný rytmus občanov cisárstva viedli k zaužívaniu systému, ktorý sa týmto počasím výrazne narušil. Váhavosť a pochyby ohľadom siatia ovplyvnili rozhodovanie nejedného farmára. Pre veľké poľnohospodárske rody s kopec otrokmi a skladmi sadeníc a prísad sa situácia prílišne nezmenila, lenže malé statky si zmrazenie a zničenie úrody nesmeli dovoliť.
Rod Bónde vlastnil vyše polovicu Dvergských poľnohospodárskych pozemkov. Až na Zlatý mlyn, najväčšiu farmu Severu, uplatňovali techniku prielohu, kde vybrané úseky pôdy zámerne ponechali neobrábané. Stále však išlo o obrovskú plochu vyžadujúcu si veľa Barnertov, zvierat a aj Dvergov. Grófi si teda vyžiadali cisárovu pomoc, vyhovel im a vyslal svojich dvadsiatich otrokov na ich roľu neďaleko Tartu.
Konvoj povolaných otrokov zastavil. Vytiahli ich z vozov a cisárovi dozorcovia sa zarozprávali s tými rodu Bónde.
Nafúknutá fialová končatina sa ťažkopádne vliekla za živou horou. Čepele záprahu sa hrýzli do tvrdej hliny. Reťaze sa hlučne treli vôkol Poľníkových ušníc. Kúsky chabej otrhanej srsti, ktorej najviac rástlo na hrbe medzi ramenami ledva zahalili od slnka opálenú kožu. Raga neklamala. Onen Barnert bol od svojej hlavy pripomínajúcej koňa až k pätám pokrytý jazvami od ostrí mečov a hrotov kopijí; popáleninami od ciach a čerstvými modrinami. Jeden z jeho špirálovitých kozorohých rohov chýbal; z časti odseknutý rypák a začiatok papule z ľavej strany vystatovali chýbajúci a skazený chrup. Chorľavé očiská s matným zákalom bezducho pozerali do zeme pred nimi.
„Nepozeraj naň zozadu!" upozornil ho Tyrb a Torek sa udivil: „je na to háklivý."
„Je jedným z nás," preniesol gladiátor utvrdzujúc si, že je Poľník Barnert. Vzhľad a samotná veľkosť ho zarazili; v mysli mu totiž zatancovali vízie svojho podobného osudu. Netúžil po večnom otroctve, nechcel si predstavovať váhu utrpenia, aké musel dotyčný zažiť. „Predsa je dlhovekosť pre Barnerta kliatbou..."
„Je hluchý, takže s ním reč neprehodíš," pošepkal mu bezruký, „niežeby sme to v prvom rade aj mohli."
Vojak si odkašľal: „Berte si rýle a začnite orať z opačnej strany! Útek sa trestá šípom do chrbta, debatovanie bitkou a odvrávanie bičom! Vyjadril som sa jasne?" po spočítaní väzňov im rozopli putá a oni začali rýľovať.
Poľník pripomínal živú sochu, neprejavoval slabosť. Chorá noha ho netrápila, hoci každým krokom zapraskala sťa spráchnivený konár. Ono správanie na Toreka zapôsobilo. Nepopieral jeho vytrvalosť, z povedaných príbehov vychádzalo, že sa pred storočiami vzoprel svojim pánom a popritom pozbíjal aj niekoľko Dvergov. Poľníkov pokus bol neúspešný, lenže samotná vôľa oslobodiť sa prebudila v gladiátorovi potrebu rešpektu voči svojmu druhovi. Ocenil boj proti okovám, považoval ho za seberovného.
Varkoče Bóndeových mali vzor hnedo-oranžovej šachovnice s výšivkou na chrbte zobrazujúcou čiernou kapucňou zahaleného roľníka zbierajúceho zemiaky do košíka. Gróf Hákon Bónde, kráčal vedľa titána. Tušil, že starca čoskoro opustia sily. Ich rod vlastnil pomerne málo otrokov, uprednostňovali zamestnávať Dvergov či Severanov. Za normálnych okolností by príprava polí patrila k jednoduchším procesom, ale po Poľníkovom zranení, ktoré sa nestihlo zhojiť nastali komplikácie. Hákon by najradšej s orbou počkal, pôda presiakla vodou a po nociach občasne posnežilo; nemohol však ignorovať rozkazy svojho strýka. Z ničoho nič odznelo najhlasnejšie rachnutie a tresk. Kľakol na zdravé koleno usilujúc sa zabrániť pádu.
Šľachtic v momente privolal ďalšieho dozorcu k porade: „Toho som sa bál! Čo teraz?" hneval sa a udrel si po vystužených bokoch.
„Tá noha je nepoužiteľná, môj pane, ani sa o ňu neopiera," utvrdil mu po obhliadke zranenia.
„Dnes sa to musí dokončiť. Chýbajú nám ešte štyri pozemky," zavrčal s obavami, „nepotrebujem počúvať od strýka, akí sme babráci," postavil sa pred stvorenie rozmermi sťa stodola a gestom dlane mu ukázal, nech sa postaví. Otrok mu odpovedal úprimnou snahou vykonať príkaz. Kúsok kosti presvitol pod kožou, zhrozene ho zastavili.
„Prídete o neho, vaše grófstvo! Musíme to vyriešiť inak," skonštatoval, „zapriahneme tých od cisára."
„Nemáme na výber."
Oslovili cisárske stráže. Hákon okamžite zazrel Toreka, navrátila sa mu nádej: „Odkiaľ máte takéhoto obra?"
„Z Irisu. Je to Inkunzov nový zverenec," vysvetlil stručne a gladiátor pozastavil svoju činnosť: „Deje sa niečo, Torek?"
„Chcem im pomôcť."
Grófa reakcia rozhodila, ochotu pracovať v záprahu nečakal: „Akurát som sa chcel spýtať či nám požičiate piatich od vás."
„Pokojne si vyberte, ktorých."
Čiernosrstý si po priblížení k Poľníkovi prišiel čoraz menší; chcel sa s ním pozhovárať a získať ho na svoju stranu, no bez toho, aby zo seba podal dobrý pracovný výkon to nedokázal.
Zapriahli ich. Spútaný Poľník sedel sťa strašiak, chabým rozmazaným zrakom pozeral na svojich krajanov, ako urputne nasadzujú tonové zariadenie.
Váha okovov obmotaných okolo celého tela prišla Torekovi zvláštne nostalgická. Impozantné svaly sa napli a tmavé dlane uchytili reťaze. Chopil sa vedenia nad skupinou: „Hej-rup!" s týmto zrevaním rytmicky potiahli.
Gróf si väčšmi vydýchol, sledoval nový prírastok a poďakoval bohom. Zvedavo kládol otázky týkajúce sa tohto otroka, stráže mu toho veľa nepovedali. Zrýchlili tempo, miestami sa vymenili unavení členovia záprahu s ďalšími, iba gladiátor šiel bez prestávky. Skončili spoločne so západom slnka.
„Teraz vymyslieť, ako ho dostaneme domov," rozprával Bónde svojim poddanými kontrolujúc Poľníkov stav.
Torek po uvoľnení využil príležitosť: „Smiem vám takto pomáhať naďalej?"
Hákon sa neveriacky zmračil: „Uvidíme, čo na to povie jeho cisárske veličenstvo."
„Ako poviete."
„Necháp ma zle, rád by som ťa vzal, ale nie je to v mojej právomoci," zadumal sa, „čaká vás pri príchode do mesta Inkunz?"
Spomenul si na Tyrbovu radu oslovenia: „Neviem, vaša excelencia."
„Zájdem za ním osobne, no varujem ťa! Je mi jedno, že ťa vlastní koruna. Pokús sa o niečo na našich pozemkoch a trest ťa neminie."
„Mhm," uklonil sa a vrátil sa medzi ostatných.
Tyrb a Raga s ním po jeho návrate neprehovorili. Vojaci nerobili výnimky a šepkanie počas pochodu striktne trestali.