The Heir of Hell

Chapter 2

Ráno som sa prebudila a zistila som, že všetci odišli. Pozrela som sa na hodiny a rozhodla som sa zobudiť Prim. Zaklopala som jej na dvere, no nič. Otvorila som ich a uvidela som ako pokojne oddychuje na posteli. „Prim? Vstávaj, musíme ísť do školy.“ Povedala som a zatriasla ňou. Otvorila oči a zmätene sa na mňa pozrela a potom sa posadila. „Znova sme samé?“ spýtala sa ma zatiaľ čo si šúchala oči rukou. „Áno. Tak poď, idem spraviť raňajky a šikla by sa mi pomoc.“ Povedala som a pobrala sa dolu do kuchyne.

O chvíľu prišla Prim a pomohla mi s raňajkami a aj s desiatou. Po raňajkách sme sa vybrali do školy, samozrejme autobusom, keďže nemám vodičák a auto si vzali oni. Najhorší moment dneška, jazda autobusom s tými indivíduami. Takto to prebiehalo päť dní. Päť dní sa neobjavili, ja s Prim sme chodili do školy a zo školy autobusom. Dnes Prim vstala skôr a všetko pripravila. Dokonca ma aj zobudila a dala mi do kabele desiatu. V škole to bol brutál, tie ich pohľady a ohovárania. Hlavne ako hľadeli na tú modrinu na líci, ktorú mám od otca. Prim som povedala samozrejme pravdu. Ani som jej ju povedať nemusela, vycítila to, ale sľúbila mi, že to nepovie nikomu. Po škole som odviedla Prim domov a nazrela som do chladničky. „Do kelu!“ skríkla som a zabuchla som dvere.

Hneď za mnou pribehla Prim s vystrašeným pohľadom. „Žiadne jedlo?“ spýtala sa ma a ja som prikývla. „Idem nakúpiť. Ideš so mnou?“ spýtala som sa jej. „Nie. Radšej zostanem doma, bolí ma brucho.“ Povedala a sadla si na gauč. „Daj si tabletku proti bolesti, dobre? Zamkni sa a zatvor okná. Keby dačo, mám pri sebe telefón. Sľubujem, že sa hneď vrátim.“ Povedala som a Prim sa na mňa divne pozerala. „Nie som malé decko! A padaj mi po jedlo!“ povedala nahnevane až som sa prekvapila. „Ach bože, ako ja neznášam jej dni.“ Zamrmlala som a zatvorila som dvere, ktoré som zamkla, pretože som vedela, že by sa Prim nepostavila z gauča.

Šla som do obchodu, v ktorom som strávila maximálne dvadsať minút. Keď som sa vrátila, našla som vylomené dvere. Hlavou mi prebehol ten najhorší prípad. Pustila som igelitku s jedlom a rozutekala sa do domu. Hľadala som Prim a kričala som. „Prim!“ lenže ona sa mi neozvala. Bežala som do jedálne a tam som ju uvidela na zemi v kaluži krvi. „Prim‘“ skríkla som tak hlasne až sa trocha nadvihla. Pribehla som ku nej a uvidela som ako krváca z brucha. Vzala som mobil a zavolala som záchranku. Snažila som sa zastaviť krvácanie. „Neboj sa, Prim. Budeš v poriadku. Neboj sa. Hlavne lež a nerozprávaj.“ Snažila som sa to povedať pokojným hlasom, no nedalo sa.

Bála som sa a veľmi. Tá rana bola dosť hlboká a príšerne krvácala. „Kde do riti je tá sanitka!“ skríkla som na plné hrdlo. „Nezomriem.“ Zašepkala Prim. „Psst. Nič nehovor, šetri si sily.“ Povedala som jej a konečne po dvadsiatich minútach prišla záchranka. Bola som nahnevaná, Prim mihla za ten čas vykrvácať, no mala šťastie, že viem podať prvú pomoc. Vzali nás do nemocnice. Hneď som vytočila Markovo číslo a povedala mu čo sa stalo. „Kath! Pokoj som na ceste. Budem tam do dvoch hodín.“ Povedal a zavesil. Pokoj? Pokoj?! Ako sa mám upokojiť?! Moja sestrička práve teraz bojuje o život a on mi povie pokoj?! „Zavolali sme vašim rodičom. Hneď tu budú.“ Oznámila mi sestrička a ja som prikývla. Sadla som si na stoličku v čakárni a celá som sa triasla.

„Čo sa stalo? Katherine!“ začula som Robertov hlas a vystrašila som sa. „Ja neviem. Prisahám, šla som nakúpiť jedlo a keď som sa vrátila Prim ležala v kaluži krvi.“ Povedala som s plačom. „Kde je teraz?“ spýtal sa ma. „Na operačke.“ Povedala som a zotrela si slzy. Robert ma vzal za lakeť a ťahal ma von. „Sara. Zostaň s Prim. Hneď sa vrátim.“ Povedal, keď ma hodil do auta. Prišli sme domov, kde som mu všetko povedala. Samozrejme ma zmlátil ako žito a aby to nestačilo, tak ma vzal do pivnice, kde ma následne spútal.

„Moja dcéra bojuje o život, lebo si na ňu nedohliadla! Dali sme ti domov ty nevďačnica! Život! Rodinu! A ty nedokážeš ani dohliadnuť na 15 ročné dievča?!“ kričal a bičoval ma ako zmyslov zbavený. Lenže ja som tam len tak kľačala a nechala sa. Ak by som sa vzoprela, bolo by to horšie a úprimne? Mal pravdu, bola to moja vina, Prim je v nemocnici kvôli mne, zaslúžim si trpieť. Zrazu mu zazvonil telefón, odpútal ma a odišiel. Zostala som sama v dome. Odpratala som sa nejako do svojej izby, kde som sa rozplakala a rozkričala tak ako nikdy.

Kľačala som pred zrkadlom a opierala som sa o posteľ. „Bože, ak ma počuješ, zachráň Prim. Je to len 15 ročné dievča. Viem, že v teba veľmi neverím, a že som dá sa povedať neveriaca. No ak naozaj existuješ, tak prosím ťa, prosím ťa na kolenách, zachráň moju sestričku Prim.“ Vravela som stále kolom dokola ako nejaká nahrávka až keď som neodpadla.