The Heir of Hell

Chapter 1

„Kath? Kath? No tak Kath, vstávaj. Znova prídeš neskoro do školy.“ Počula som hlas svojho brata a dokonca som cítila ako mi dáva dolu plachtu. „No tak Kath, nenúť ma k tomu.“ Znova povedal, no ja som nemala v žiadnom prípade chuť vstať z postele a tak opustiť svoju úžasnú obrovskú posteľ. Počula som ako si vydýchol a potom som už len cítila ako ma berie na ruky. Položil ma na niečo studené čo sa dosť podobalo zemi, keď vtom ma zavalil pocit neskutočného chladu. Prudko som otvorila oči a uvidela som svojho brata ako ma sprchuje s ľadovou vodou.

„Mark!“ skríkla som hneď ako som zbadala toho vysokého chalana s hnedými očami, namakanou postavou, tmavohnedými vlasmi a šibalským úsmevom na tvári. Prúd tej príšerne ľadovej vody sa zastavil a Mark mi vyplazil jazyk. „Konečne si hore. Radšej sa priprav, pretože odchádzame o desať minút.“ Povedal a usmial sa. Následne som sledovala jeho obrovský chrbát, ktorý sa mi neskôr stratil z dohľadu. Dobre vie, že nenávidím chlad. Dokonca mi vadí aj klíma. Postavila som sa, osušila sa a prichystala som sa do toho pekla zvaným škola.

Obliekla som si dlhé čierne nohavice, čierny krop top a tenisky po členky. Zišla som po schodoch dolu do jedálne a schmatla som jeden chlebík s džemom a bežala som za svojim bratom, ktorý na mňa už čakal v aute. Nastúpila som, zapla si pás a pozrela sa vedľa seba. „Ahoj, Prim.“ Povedala som a usmiala som sa, keď som uvidela to zlaté dievča s modrozelenými očami a gaštanovými vlasmi po plecia. Prim sa pozorovala krajinu cez okno. Odlomila som polovičku z chleba a dala ho svojej sestre. Tak som získala jej pozornost hoci len na päť sekúnd.

„Môžeme?“ spýtal sa Mark a obzrel sa na zadné sedačky. „Áno.“ Obe sme povedali naraz s plnou pusou a Mark sa len zasmial, naštartoval BMW a vydali sme sa na cestu. Po piatich minútach sme sa ocitli pred obrovitánskou, celkom peknou budovou zvanou škola. Obe sme dali Markovi pusu na líce a zdrhali sme z auta rovno do tried ako o život, len aby sme tam boli skôr než profesoria. V škole nemám žiadnych kamarátov, keďže väčšina dievčat sú zmaľované fifleny, no a chalani sa mi vyhýbajú kvôli Markovi. Po škole som sa rozlúčila s Prim a odovzdala som ju Markovi, ktorý na ňu čakal. ,,Ako bolo v škole?" Spýtal sa ma ochranársky.

,,Pohode, tak ako každý deň. Baby sa so mnou nebavia, teda aspoň ja s nimi, keďže jediné na čo sa ma pýtajú si ty alebo tvoje telefónne číslo. Chalani sa na mňa ani pre istotu nepozrú kvôli tomu, že si jednomu chalanovi zlomil nos a ruku pred celou školou." Odcekla som. ,,Len som ťa chránil a ten bastard si to zaslúžil. Nikto sa nebude zahrávať so srdcom mojej sestričky. V dome mám tri princezné: Saru, teba a Prim. Boh chráň chlapov čo vám ublížia." Povedal a zasmial sa. „Znova sa ideš odreagovať?“ spýtal sa ma. Prikývla som a on ma objal. „Dávaj si pozor, dobre? A keby dačo, volaj.“ Povedal a dal mi pusu na čelo. Usmiala som sa a zamávala som Markovi aj Prim. Vydala som sa do svojho ‚hniezda‘.

Je to taká opustená budova, trošku zvonka s chátraná, no dnu som ju vylepšila. Vymaľovala som ju, dala tam obrovské zrkadlo, svetlá a repráky. Zo všetkým mi pomáhali Mark a Prim. Je to naša tajná skríša pre núdzové prípady. Keď som vošla dnu, automaticky som odhodila kabelu, pootvorila som okno, zapla repráky a začala som odovzdávať celé svoje telo rytmu hudby. Keď som skončila kvôli bolesti v nohách, pozrela som sa na hodiny a skoro ma šľahlo. Bolo šesť hodín večer a o siedmej mám byť doma. Domov to bude trvať hodinu a pol peši, čiže som vzala mobil a zavolala som svojmu úžasnému bratovi. Čakala som na neho pred budovou na príjazdovej ceste.

Začula som praskanie konárov, automaticky som sa pozrela smerom do lesa, no nič. „Divné.“ Zamrmlala som a stále som sa pozerala na les. Zviera? Niekto si zo mňa strieľa? Z môjho zamyslenia ma vytrhol zvuk motora a následne môj brat. „Mala by si si nastaviť časovač.“ Povedal hneď ako zatvoril dvere od auta. Podišiel ku mne a vzal mi kabelu, ktorú následne hodil na zadné sedadlo. Sadla som si dopredu a modlila sa, aby sme to stihli. „Čo si taká nervózna?“ spýtal sa ma. „Len nechcem, aby znova otec po mne zvýšil hlas.“ Zamrmlala som a Mark si vydýchol. „Ublížil ti?“ spýtal sa ma s vážnym tónom. „Nie.“ Povedala som rázne a on sa ďalej venoval šoférovaniu.

Nemám rada, keď musím klamať svojmu jedinému bratovi, no je to takto lepšie. Ak by sa dozvedel, že ma otec mlati ako sa mu zráči, tak by ho na mieste zabil. Keď sme prišli domov, bežala som si rýchlo umyť ruky. „Kath! Večera!“ zakričala mama a ja som rýchlo zbehla dolu po schodoch. Sadla som si a čakala som na jedlo. Večerali sme potichu a ja som vedela, že je zle. Po večeri všetci odišli do svojich izieb a ja som dobrovoľne umyla riady. Keď som chcela ísť do izby, zastihol ma otec. „Už znova nemeškaj. Koľkokrát ti to mám povedať?“ Povedal nahnevane a na líci som ucítila ostrú bolesť. „Ospravedlňujem sa. Už sa to nestane.“ Pošepkala som. „Choď do izby, hneď!“ povedal nahnevane a ja som ho poslúchla.

Šla som do izby, v ktorej som sa následne zamkla a rozplakala sa. „Musíš byť silná Katherine. Musíš byť silná.“ Vravela som si sama pre seba. Pozrela som sa do zrkadla, ktoré sa nachádzalo hneď naproti mojej posteli. Sledovala som svoj odraz v zrkadle ako sedím v tureckom sede na posteli celá uplakaná a s obrovským červeným fľakom na líci. „To len tak ľahko nezmizne, ale aspoň ma nevzal do pivnice.“ Zašepkala som a ľahla som si na chrbát. Pozerala som sa na svoj biely strop, na ktorom boli nakreslené hviezdy a nejaké čmáranice. Ak by som mu odvrávala, dopadla by som horšie. Začula som zaklopanie na dvere a následne Sarin hlas.

„Kath? Mám ti odkázať, že ja s mamou, otcom a Markom ideme preč. Budeme preč, tak týždeň. Máš strážiť Prim.“ Povedala a chcela vojsť, no cez tie zamknuté dvere sa jej to nepodarilo. „Rozumiem.“ Povedala som dosť hlasne, aby to počula a vydýchla som si, keď ma nechala na pokoji. Znova odchádzajú, znova ma nechávajú s Prim samú. Takto to býva často, oni odídu bohvie kam a mňa tu nechajú strážiť najmladšiu. Potom sa vrátia a keď Robert zistí, že niečo je v neporiadku alebo na úplne inom mieste ako keď odchádzali, zbije ma. Som rada keď som sama s Prim, aspoň sa mám s kým porozprávať. Má síce 15 rokov, no naozaj sa s ňou dá porozprávať o všetkých možných veciach, aj keď sa k nej sem tam správam ako k malému dieťaťu. 

Veď sa predsa nesmiem baviť s mojim bratom o chalanoch alebo o ženských problémoch. To je blbé. A vždy keď som šla s tým za Sarou, vždy ma odbila jej typickou vetou ‚Daj mi pokoj, tvoj život ma nezaujíma.‘ Hej, mám ťažký život, ale aspoň ma nebije tak ako otec, len mi povie nech vypadnem. Tak ale každý má takého súrodenca alebo viacerých, ktorí sa správajú ako totálni idioti. A navyše ja ju aj tak ľúbim, či sa jej to páči alebo nie.