The Heir of Hell

Chapter 25

*pohľad Katherine*

Ležím na posteli a pozerám do stropu. Zrazu začujem obrovský rachot až ma posadilo. Zbystrela som pozornosť a pozerala som sa na dvere. Rýchlo som sa postavila a vzala som menšiu dýku spod vankúša, ktorú som si tam odložila na horšie časy. Pomaly a potichu som podišla k dverám a jemne ich pootvorila, tak aby som videla čo sa deje. Znova som začula rachot a následne rozbitie skla. Môj inštinkt mi vravel, že toto nie je nič dobré. Hneď som si spomenula na Ramiela, ktorý by mal byť v pracovni, pretože tam trávi maximum svojho času. Potichu a opatrne som šla do pracovne. Po ceste som si všimla v kuchyni rozbité poháre a obývačka bola porozhadzovaná.

Rýchlejším krokom som šla do pracovne. Keď som stála pred dvermi, počula som hlasy. Jeden patril Ramielovi a ten druhý som niekde počula, no neviem ho zaradiť. „Nie je tu!“ zakričal Ramiel a mne hneď došlo, že ide o mňa. „Oh Ramiel ale ja dobre viem, že je tu.“ Povedal neznámy muž a následne s počula Ramielov krik. Okamžite som vtrhla do miestnosti a obaja sa na mňa pozreli. Ramiel sa na mňa pozeral ochranársky, chcel aby som utiekla. Ten druhý sa na mňa usmieval. Zarazilo ma to a zároveň znechutilo. Pretože ten idiot držal môjho brata pod krkom a Ramiel bol celý od krvi. „Pusti ho.“ Povedala som mierne naštvane, no on sa len zasmial.

„A čo mi spravíš, pusinka?“ povedal s výsmechom. „Pusinka,“ povedala som a pozrela som sa na Ramiela, „fakt mi povedal pusinka?“ On prikývol a ja som sa znova pozrela na toho idiota. „Má guráž, to sa musí uznať.“ Povedala som zamyslene, no potom som sa na neho pozrela s vážnou tvárou. „Kto vlastne si?“ spýtala som sa ho s vážnosťou. On sa zatváril prekvapene a pustil Ramiela. „Ty si ma nepamätáš?“ spýtal sa ma prekvapene a ja som zakrútila hlavou. „Spali sme spolu.“ Povedal vážne a ja som sa zamyslela. „Nie, nespali. Musel si si ma s niekým pomýliť, pretože by som nepodpísala svojho snúbenca.“ Odvetila som pokojne a vážne.

„Nie. Veď ty nemáš snúbenca, máš mňa. Spolu sme sa bavili na tej párty a potom sme sa spolu vyspali. Som Matt.“ Povedal naliehavo a snažil sa ma silou mocou presvedčiť. „Nie nespali. Nepoznám žiadneho Matta. A nespala som s nikým okrem môjho snúbenca. Neviem akú hru to tu hráš, no ja nie som hlúpa a viem čo robím. Nevyjde ti to, tak sa nesnaž.“ Povedala som už nahnevane a ruky som si založila. On podišiel k oknu a chytil sa za hlavu. Rýchlym krokom som podišla k Ramielovi a vzala som si ho do náruče. „Snúbenec?“ spýtal sa ma potichu a nechápavo. Ja som zakrútila hlavou a on to pochopil. Pochopil, že som klamala. „To on je tvoj snúbenec?“ spýtal sa ma Matt.

Nechápavo som sa na neho pozrela. „Bývaš s ním. Je to démon. To ako sa o neho staráš.“ Povedal zdrvene. „Je to môj brat.“ Odvetila som a bližšie som si pritisla Ramiela k telu. Matt sa divne zatváril a potom sa začal usmievať. „Vypadni. Okamžite.“ Povedala som nahnevane, no on sa začal smiať ako totálny blázon. Ramiel sa pozviechal na nohy a podišiel k nemu „Toto je môj dom!“ skríkol po ňom nahnevane a Matt sa zarazil. Asi až vtedy mu doplo, kde je a čo vlastne spravil. Postavila som sa a podišla som k Ramielovi, následne som ho chytila za ruku. „Ty nie si Kaya?“ spýtal sa ma nechápavo a ja s Ramielom sme sa na neho pozreli ako na magora.

„Nie.“ Povedali sme obaja naraz a Matt sa nám začal ospravedlňovať. Pozrela som sa nechápavo na Ramiela a on pokrčil plecami. „Vypadni a nevracaj sa.“ Povedala som rázne a už ho nebolo. „Čo to bolo?“ nechápavo som sa spýtala. „Podľa mňa vedel kto si.“ Povedal Ramiel. „To som nemyslela. Ramiel, prečo si mu nevrazil? Si predsa princ.“ Povedala som nechápavo a zmätene. „Sľúbil som niekomu, že už nebudem ubližovať.“ Povedal rázne a viac s sa ho nepýtala. Pochopila som, že vravel o žene, do ktorej sa zamiloval a mali sa brať, no ona zomrela. Pozrela som sa na Ramiela. Stál pred oknom a hľadal z neho. Podišla som k nemu a objala som ho.

„Ľúbim ťa brat môj.“ Zamrmlala som mu do chrbta a cítila s ako s Ramiel jemne zasmial. „Aj ja teba sestrička. Aj ja teba.“ Povedal pokojne a pohľadil ma po dlaniach. „Vieš, že budú Vianoce?“ spýtal sa ma zvedavo a ja som sa odtiahla od neho. Pozrela som sa na neho mojim typickým pohľadom ‚Ty žartuješ' a on s začal smiať. „Ale naozaj. O pár dní. Konkrétne o štyri dni.“ Povedal vážnejšie a pozeral sa mi do očí. „Nemáme stromček.“ Zamrmlala som potichu. Vygúlila som na neho očí a zakričala som: „Nemáme stromček a ani ozdoby! Ani darčeky!“ Ramiel sa len zasmial a objal ma. „Stromček zoženiem ľahko. Sme v lese. Ozdoby sú v podkroví. Zbehnem po ne. No a darčeky? Ja pre teba mám.“ Povedal pokojne akoby sa vôbec nič nedialo.

Odsunula som sa od neho a s vážnym pohľadom som sa ho spýtala: „Kde sú kľúče od auta? A kde je obchod?“ Ramiel sa pohrabal vo vreckách od nohavíc a vytiahol kľúče  od auta. „Obchod je 2km na sever.“ Povedal vážne a dal m pusu na čelo. „Dávaj si pozor. Ja idem po stromček.“ Povedal ochranársky a odišiel. Zabehla som do izby a otvorila som skriňu. Vytiahla som Ramielovu bundu, ktorú som si obliekla a šla som do obchodu. Obchod nebol veľký a ani malý, takže som sa v ňom netlačila a ani nestratila. Nakúpila som sladkosti a suroviny na koláčiky. Taktiež som kúpila nejaké mäso na večeru. Uvidela som menší obchod s darčekmi, do ktorého som následne vošla.

Porozhliadla som sa po ňom a moju pozornosť upútali krásne hodinky. „Môžem Vám pomôcť?“ spýtal sa ma jeden zo zamestnancov. „Áno. Prosila by som si tieto hodinky a ak b ste boli láskavý, mohli by ste ich aj zabaliť.“ Povedala som milo a s úsmevom. „Samozrejme.“ povedal zamestnanec, pousmial sa, vzal hodinky a  odišiel k pokladni. Nasledovala som ho a čakala som až ich zabalí. „Vianočný darček?“ spýtal sa ma zvedavo. Prikývla som, zaplatila som a odišla som. Niečo mi na tom zamestnancovi nesedelo, a preto som odtiaľ čo najrýchlejšie odišla. Veci som hodila do kufra a nasadila som do auta. Na ceste domov som mala pocit že ma niekto sleduje. Pozrela som sa do spätného zrkadla a za mnou šli auto.

To isté, ktoré ma sledovalo už keď som odišla z obchodu. ‚Ramiel. Niekto ma sleduje. Som pri odbočke k nášmu domu. Zavediem ho k nám?‘ spýtala som sa na radu a čakala som až mi odpovie. ‚Priveď ho sem. Zistíme čo chce.' Povedal rázne a ja som spravila ako prikázal. Keď som vyšla z auta, Ramiel vyšiel z domu a pomohol mi s nákupom. „Musela si toho toľko kúpiť?“ spýtal sa ma zvedavo. „Áno. Musela. Pretože budem piecť.“ Povedala som rázne a on prikývol. Keď sme vošli dnu obaja sme sa na seba pozreli. ‚Kde je?‘ spýtal sa ma Ramiel. ,Zaparkoval kúsok za mnou.‘ povedala som mu a on prikývol.

„Zostaň tu.“ Povedal starostlivo a dal mi pusu na čelo. Keď Ramiel odišiel, rozhodla som sa pustiť do pečenia. Po desiatich minútach sa Ramiel vrátil aj s tým čo ma sledoval. Vzal ho do pivnice, do ktorej som mala zákaz vstupu. Po hodine odtiaľ vyšiel celý od krvi. Nič som sa ho nepýtala, pretože viem čo tam robil. To isté robil aj otec, keď nechcel aby som videla ako niekoho mučí. Prišiel ku mne a umyl s ruky v dreze. „Kedy postarší stromček?“ spýtala som sa ho zvedavo a on sa len pousmial. „Hneď idem na to.“ Povedal s úsmevom a nachvíľu sa na mňa zahľadel. „Prečo sa nepýtaš?“ spýtal sa ma zvedavo a nechápavo.

„Viem, že si ho mučil. Som naučená nepýtať sa na také veci.“ Povedala som akoby nič a venovala som sa pečeniu. „Otec ťa to naučil.“ Zamrmlal potichu a ja so prikývla. „Idem postaviť ten stromček, nech máš radosť.“ Povedal radostne a odišiel. Zrazu mi zazvonil mobil a ja som skoro dostala infarkt. ,,OCI?!" povedala som prekvapene hneď ako som zdvihla.