The Heir of Hell

Chapter 26

,,OCI?!" povedala som prekvapene hneď ako som zdvihla. „Ahoj Katherine Elisabeth.“ Povedal otec šťastne. „Oci.“ Povedala som so zlomeným hlasom a následne som sa rozplakala. Do miestnosti prišiel Ramiel so stromčekom na pleci. Keď ma uvidel hneď zastal a prekvapene sa na mňa díval. „Ramiel to je otec.“ Povedala som pomedzi plač s úsmevom. Ramiel hneď ku mne podišiel a vzal mi mobil.

„Lucifer?“ oslovil ho prekvapene. Ja som hneď objala Ramiela a on ma začal hladiť po vlasoch. „Ramiel? Nemáš byť mŕtvy?“ spýtal sa Ramiela nechápavo otec a ja som zodvihla hlavu. „Čo myslíš tým mŕtvy?“ spýtala som sa prekvapene a Ramiel ma pohladil po líci. „Nie, nie som mŕtvy. Zahral som to aby ma nikto nehľadal. No zrazu ma našla moja sestrička. Odvtedy sme spolu.“ Povedal Ramiel s úsmevom.

„Takže si sa o ňu staral celý ten čas čo som bol v klietke.“ Povedal otec akoby mu to až teraz došlo. „A čo sa stalo s Mary?“ spýtal sa napokon a mňa zabolelo pri srdci. „Zistili, že si jej otec.“ Povedal Ramiel bezcitne. „To ma mrzí.“ Povedal otec, no ja som mu to nekúpila. Vždy otec žiarlil na Mary, pretože ona sa o mňa starala a on nie. „Čo chceš Lucifer?“ spýtal sa ho Ramiel a odišiel aj s mojim mobilom ďalej odo mňa. Pochopila som, že nechce aby som počula o čom sa bavia a tak som odišla do izby.

Snažila som sa upokojiť. Bola som strašne rada keď otec zavolal, no niečo mi na tom prekážalo. Akoby za tým bolo niečo iné. Celý čas mi nezavolal. Ramiel povedal, že je v klietke. „Celé mi to nedáva zmysel.“ Zamrmlala som si popod nos a pozrela som sa cez okno. Zahľadela som sa do lesa a všimla som si postavu. Pozrela som sa iným smerom, aby to nevyzeralo, že som si ho alebo ju všimla. Do izby vošiel Ramiel.

„Chce ťa.“ Povedal bezcitne a podal mi telefón. To bolo dosť divné. Tak bezcitne to povedal až ma to zarazilo. Vzala som mobil a priložila so si ho k uchu. Ramiel odišiel z izby a šiel dávať dokopy stromček. „Čo si mu povedal?“ spýtala som sa ho už nedočkavo a znova som sa pozrela von oknom. „Pravdu. Pravdu o tom ako to vyzerá s peklom. Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa ma zvedavo a mne s začali hrnúť slzy do očí. Ruku som dala v bok a po chvíli premýšľania som vydýchla.

„Nie. Nehnevám sa na teba.“ Povedala som úprimne a snažila som sa zahnať slzy. „Niečo ti je. Počul som ako ma voláš.“ Povedal otec naliehavo. „To bolo vtedy keď som sa pohádala s Ramielom. Neboj sa už sme to vyriešili. Ani som ťa vlastne nepotrebovala.“ Povedala som bezcitne, pretože som si spomenula ako ma vyhodil z domu. „Katherine.“ Oslovil ma otec zdrvene, no ja som ho nenechala pokračovať.

„Strašne si ma zranil otec. Keď si ma vyhnal ako prašivého psa! Mal si mi pomôcť! Videl si, že niečo so mnou nebolo v poriadku! Videl si aká som bola! A namiesto toho aby si sa zachoval ako chlap ako pravý otec, tak si ma vyhnal! Zakázal si mi vojsť do pekla! Nikdy si sa neozval! Vieš si predstaviť ako som sa cítila?! A hlavne vtedy keď Mary zistila, že som tvoja dcéra?! Nevidel si jej pohľad! A ten strach v jej očiach! Utiekla som od nej ako zbabelec! Keď som ťa najviac potrebovala tak si sa neukázal! Jediný kto sa ukázal bol Ramiel! On ma neopustil! Celý život bol pri mne! Odvtedy ako som sa narodila. A to ty si mal byť po mojom boku! Otec sklamal si ma!“ skríkla som po ňom pomedzi plač a zrušila som ho.

Mobil mi padol z ruky a ja som sa chytila steny. Zhlboka som dýchala a po pár minútach som sa upokojila. „To bolo dosť kruté.“ Zamrmlala som si popod nos. Keď mi zavolal, bola som šťastná. Nechcela som mu toto vyhodiť na oči, no keď som videla Ramielov pohľad a to ako sa bezcitne správal, došlo mi, že niečo chcel. Niečo čo bolo spojené s peklom. „Ramiel! Kde sú ozdoby na stromček?!“ skríkla som po ňom tak hlasne, že skoro praskol pohár vody na nočnom stolíku.

„V krabici pod posteľou!“ zakričal a ja som sa pozrela pod posteľ. Vytiahla som krabici plnú vianočných gúľ, svetielok a ďalších ozdôb. Vzala som ju a šla s dolu za Ramielom. „Našla si.“ Pochválil ma Ramiel a vzal m krabicu z ruky. „Nemala by si ísť ozdobiť medovníky?“ spýtal sa ma zvedavo a ja som sa pleskla po čele. Utekala som do kuchyne a začala som ozdobovať. „Ty Ramiel.“ Oslovila som ho a ona sa na mňa pozrel.

„Keď som bola v izbe pri okne, všimla som si nejakú postavu v lese. Možno to nič nebolo, možno to bola len moja predstavivosť, no radšej by sme to mohli skontrolovať.“ Povedala som uvažujúco a Ramiel položil ozdoby na stôl. „Zostaň tu.“ Prikázal mi a ja som ho poslušne poslúchla. Po pár minútach sa vrátil a ja som sa na neho prekvapene pozrela. „Máme spoločnosť.“ Povedal s výdychom a hneď za ním sa objavila postava. Pozrela som sa lepšie a uvidela som vysokého chlapa s čiernymi vlasmi a zeleno modrými očami. Pozrel sa na mňa a prikývol, potom sa pozrel späť na Ramiela.

„Ako si vedel kde ma nájsť?“ spýtal sa ho zvedavo Ramiel. „Si síce démon, no máš svoj pach. Presne ako tamten v tej pivnici.“ Odvetil mu ten muž a ja som sa zarazila. Sťažka som vydýchla a obaja sa na mňa pozreli. „Kath?“ oslovil ma starostlivo Ramiel. „Nezabil si ho, však?“ spýtala som sa ho a prstom som ukázala smerom do pivnice. On ignoroval moju otázku a znova sa venoval stromčeku. Vzala som do ruky nôž a šla som pivnice. Počula som ako na mňa kričí Ramiel, no ignorovala som ho.

Keď som vošla do pivnice, skoro som zomrela. Na stoličke predo mnou sedel Robert. Bol zviazaný a od krvi. Spravila som krok dozadu keď zodvihol hlavu. „Ale, ale, ale koho to tu máme? Nie je to moja adoptovaná dcéra?“ posmešne vravel a ja som okamžite odtiaľ odišla. Treskla som dvermi a šla som za Ramielom. „Tebe preskočilo?!“ skríkla som po ňom tak hlasne až ho myklo. „Vravel som aby si tam nechodila.“ Povedal bez toho aby sa na mňa pozrel. „Je to lovec!“ povedala som hlasne a ten chlap sa na mňa prekvapene pozrel.

„Vieš ty vlastne kto to je?“ spýtala som sa ho zvedavo a on sa na mňa konečne pozrel. „Nie. Ten človek sa obšmietal okolo nášho domu.“ Povedal a mihol plecami. „Ten ‚človek‘ je môj adoptívny otec. Ten, ktorý ma deň čo deň mlátil a robil mi zo života peklo.“ Povedala som so slzami v očiach, keď som si spomenula na všetko čo mi spravil. Ramiel sa na mňa pozrel nahnevane a prekvapene. „To je on?“ spýtal sa ma a ukázal na pivnicu. Prikývla som a zotrela so si nezbednú slzu.

„Nevie kto som. Nevie kto je môj otec. Jediné čo vie je, že nie som jeho.“ Povedala som mu pokojne, no jeho to zarazilo. „Akože to nevie? Veď je to lovec.“ Povedal nechápavo. „Zabúdaš, že som s ním žila  pod jednou strechou sedemnásť rokov.“ Odvetila som a on sa začudoval. „Sestrička, ty si ale mocná.“ Povedal s úškrnom a vybral sa do pivnice. Zastavila som ho. „Práve teraz sa chceš pomstiť. Cítim to. Vyžaruje to z teba ako rádioaktívna látka.“ Zavrčala som a on sa začudoval. „Sme lepší než oni. Neklesneme na jeho úroveň alebo na otcovu úroveň.“ Rozkázala som a on prikývol.

„Čo chceš teda robiť? To mám len tak teraz nečinne sedieť s tým vedomím, že ten bastard je v mojom dome?! Skoro ťa zabil! Vykrvácala by si, ak by si nebola-" na chvíľu prestal a pozrel sa iným smerom. „Dcéra samotného diabla.“ Zamrmlala som a uchechtla som sa. Pustila som ho a oprela som sa o kuchynskú linku. „Ak by som nebola jeho dcéra bola by som dávno mŕtva. To sú tvoje myšlienky, brat môj. Ale si na omyle. Nevedela som, že mám moc, moc, po ktorej túži každý. Myslela som, že som normálny človek, ktorého učili byť lovcom už od siedmich rokov.“ Povedala som a pozrela som sa na brata. Ten ma pozoroval a pozorne počúval.

„Učila som sa lukostreľbu, strieľať zo zbrane. Lenže všetko toto som sa učila bez toho aby sa to dozvedel Robert alebo Mary. Som vycvičená zabíjať. A to všetko  preto, lebo som videla Marka s lukom.“ Zasmiala som sa a pozrela som sa na toho muža, ktorý stál pri mne. „Neboj sa, nezabijem ťa, vĺčik.“ Odvetila som a on sa na mňa prekvapene pozrel. „Ako si to vedela?“ spýtal sa ma prekvapene. Jeho hlas bol mužný, hlboký až sa mi chlpy na rukách stavali. „Som predsa dcéra diabla, ktorá je vycvičená lovkyňa.“ Povedala som s úsmevom a on prikývol.