The Heir of Hell

Chapter 14

„Čo do-“ Nestihla som dopovedať, pretože mi ten muž prikryl ústa rukou. Zrazu som sa behom sekundy objavila v nejakom lese. „Čo do pekla?!“ zakričala som hneď ako ma ten muž pustil. Odskočila som od neho a vydesene som sa na neho dívala. „Upokoj sa, moje meno je Balthazar.“ Povedal pokojne a prekrížil si ruky na hrudi. „Balthazar? Strýko Balthazar?“ ubezpečovala som sa a on prikývol. „Ty nie si normálny! Uniesol si ma! Ako je to možné, že sme boli v mojej izbe a behom sekundy sme tu?!“ kričala som ako zmyslov zbavená, pretože som ničomu nerozumela. „Teleport. To anjeli a démoni dokážu.“ Povedal úplne pokojne akoby to mal na háku.

„Mark! Bude ma hľadať! A presne tak aj Sam a Dean!“ zakričala som na neho vydesene. „Nebudú. Povedal som Mary, že si ťa vezmem do opatere, pokiaľ sa nenaučíš ovládať svoju moc. Pokiaľ sa nenaučíš bojovať bez svojej moci. Takže si tu so mnou uväznená.“ Povedal vážne a dosť strašidelným tónom. „Pozri, o pár hodín budeš mať osemnásť. To znamená, že tvoj náhrdelník ťa neochráni. Teda to kúzlo, ktoré je v ňom. Tu si v bezpečí. Tu ťa nikto nenájde, pretože je to tu strážené bariérami. Dokonca ťa tu ani tvoj otec nedokáže kontaktovať pomocou mysle. Si tu v úplnom bezpečí. Bola tu tvoja mama, keď bola tehotná, no potom ušla z tohto miesta a zabili ju.“ Povedal ľútostivo.

„Aká bola? Moja mama.“ Spýtala som sa ho zvedavo. „Bola milá, vtipná, múdra, šialene zamilovaná, odvážna, ochranárska a bola človekom. Viedla skupinu ľudí, ktorí bojovali proti zlu, proti príšerám. Bola lovkyňa. Dosť sa na nu podobáš, no v očiach vidím tvojho otca.“ Povedal vážne a hodil po mne kľúč. Nechápavo som si prezrela ten kľúč. Bol zlatý a obrovský, akoby patril nejakému zámku. „To je tvoj dom. Budeš v ňom bývať so mnou nasledujúcich pár mesiacov.“ Povedal rázne a hnal ma dnu. „Pár mesiacov? To nemôžem. V škole máme ples, na ktorý musím ísť.“ Povedala som zúfalo a on sa zatváril nahnevane, no potom už bol pokojný.

„Uvidím podľa tréningu. Ak sa budeš vedieť obrániť a hlavne držať pod kontrolou svoju moc v úplnej sile, tak ťa pustím.“ Povedal zamyslene a hodil po mne batoh. „To sú tvoje nové veci. V nich budeš trénovať. Máš päť minút na prezlečenie a začína sa tréning. Tak poďme!“ zakričal po mne a mnou až zatriaslo. Bežala som do izby, v ktorej som sa prezliekla do čiernych legín a čierneho trička do pol pása. Vlasy som so dala do copu a rýchlo som si nazula tenisky. Rýchlosťou svetla som zišla dolu po schodoch ku dverám, pri ktorých ma už čakal strýko. Obaja sme vyšli von a prešli sme na čistinku, kde sa začal môj tréning.

„Musíš byť rýchlejšia!“ kričal po mne strýko. „Som unavená! Už trénujeme tri hodiny v kuse!“ zavrčala som po ňom a on sa na mňa nahnevane pozrel. „Chceš ísť domov skôr či nie?“ spýtal sa ma vytočene. „Chcem.“ Povedala som odhodlane a znova som po ňom zaútočila. Ďalšie tri hodiny som strávila behaním, vraj aby som bola rýchlejšia než som. „Katherine, ide ti to dobre. Vieš narábať s nožmi, vieš ako sa máš biť, no tá rýchlosť a strieľanie zo zbrane. Na tom musíš zamakať,“ nachvíľu sa odmlčal a potom sa ma spýtal, „však si trénovala s Markom?“ 

„Áno. Učil ma sebaobrane a nejaké tie útoky, aby si na mňa nedovoľovali. Keď som chodila zo školy, bolo neskoro večer a on nemal večne čas po mňa stále chodiť, tak ma radšej učil.“ Povedala som s úsmevom pri pomyslení na tie časy, keď som mala pätnásť a Mark ma učil bojové umenia. Vždy som mu nakopala jeho zadok. „No teraz mám pocit, že ma Mark pripravoval na lovenie a nie na sebaobranu pred nadržanými úchylmi.“ Povedala som zamyslene a strýko sa zasmial. „To máš pravdu.“ Povedal akoby vedel o čom rozprávam. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Som tvoj strýko, pravdepodobne jediný, ktorý ťa nechce zabiť, ale ochrániť. Samozrejme, ak by ešte žil tvoj strýko Gabriel.“ Povedal smutne a mňa zabolelo pri srdci.

„Čo sa mu stalo?“ spýtala som sa zvedavo a strýko len pokrútil hlavou. „Neviem. Nikto to nevie. Prišiel sem na zem, dlho sa neozval, keď sme ho prišli hľadať, nikto ho nenašiel.“ Povedal zdrvene. „Čo ak nie je mŕtvy, ale len sa skrýva?“ spýtala som sa ho zamyslene a on sa na mňa pozrel nechápavo. „Čo ak nechcel, aby ste ho našli? Čo ak chce žiť tu na zemi a nie byť v nebi? Možno si našiel dievča? Prácu? Život? Lebo neviem, nepríde mi to tak, že by bol mŕtvy, keď ste ho nenašli, teda jeho telo,“ povedala som zmysluplne, „neverím, že je niekto mŕtvy pokiaľ neuvidím mŕtve telo.“ Strýko sa zatváril prekvapivo a potom sa usmial. „Si múdra presne ako tvoja mama.“ Povedal utešujúco a pohladil ma po vlasoch.

„Smiem sa ísť osprchovať? Lebo cítim, že smrdím.“ Povedala som znechutene a on sa len zasmial, no následne prikývol. Sotva som sa vyšplhala po tých schodoch, ktoré viedli do mojej izby. „Ty kokos, to je ale svalovica.“ Povedala som bolestne, keď som vyšla z kúpeľne. Pozrela som sa na hodiny a do mojich osemnástich chýbala len hodina. „Strýko Balthazar?!“ zakričala som po ňom, keď som šla dolu schodmi. On vykukol spomedzi dverí a pozeral sa na mňa ako na zjavenie. „Asi nemôžem zavolať Mary, však?“ spýtala som sa ho bojazlivo a on sa pousmial. „Dnes môžeš, lebo máš narodeniny, no to je poslednýkrát čo im zavoláš.“ Povedal mi rázne a ja som sa rozbehla do izby, v ktorej som následne zavolala Mary cez video hovor.

„Katherine!“ zakričala Mary šťastne a ja som sa cerila ako zmyslov zbavená. „Ahoj. Ako sa máte?“ spýtala som sa zvedavo a hneď čo som to dopovedala, zjavili sa pred obrazovkou všetci. „O môj bože! Prim! Sara! Mark! Sam! Dean! Ľudia tak mi chýbate!“ zvýskla som od radosti keď som ich všetkých mala na očiach. „Ahoj, princezná! Chýbajú mi tvoje koláče. Mimochodom, dojedol som posledný.“ Povedal smutne Dean a ja som sa uškrnula. „Tak predsa ma len máš rád.“ Zamrmlala som a Dean sa na mňa prekvapivo pozrel. „Áno mám. Máš s tým problém?“ spýtal sa ma urazene a ja som sa zasmiala. „Ako je tam? Páči sa ti tam?“ spýtala sa ma Prim zvedavo. „No je tu krásne. Teda v dome a aj naokolo, no však tie tréningy.“ Zasmiala som sa a sťažka som si vydýchla.

„Prečo?“ spýtal sa ma zvedavo Mark. „No tri hodiny som bojovala s Balthazarom a potom som ďalšie tri hodiny v kuse behala. Sotva som sa vyšplhala po schodoch.“ Povedala som s vygúlenými očami a Mark so Samom sa len zasmiali. „Ticho vy dvaja! Vy športujete ale ja nie.“ Povedala som urazene a nadula som líčka. „Ale no tak, si predsa žena, tak to vydrž!“ povedala Sara a tým ma povzbudila. Kecali sme spolu všetci siedmi skoro hodinu. „Kath! Všetko najlepšie!“ zakričala Prim a následne aj ostatní. Ja som sa rozplakala a do mojej izby vošiel strýko s darčekom. „Čo je to?“ spýtala som sa ho zvedavo. „Poď sa pozrieť.“ Povedal s úškrnom a vzal mi mobil z ruky, pozdravil sa s ostatnými a pozeral sa na moju reakciu.

Keď som to otvorila, začala som vrešťať ako zmyslov zbavená. „O môj bože! Zbrane a knihy!“ skákala som po celej izbe ako nejaká nadopovaná veverička. „Pozri sa pod ne!“ zakričal po mne strýko a rozhodla som sa ho poslúchnuť. Pod knihami a zbraňami sa nachádzalo oblečenie. Vytiahla som ho a pozrela som sa na strýka. „Potrebuješ predsa bojové oblečenie.“ Povedal s úsmevom a ja som sa zasmiala. „Toto asi nie je bojové. Je to sukňa.“ Vravela som pomedzi smiech. „Sú to kraťase, ktoré vyzerajú ako sukňa, v tých topánkach si ľahko skryješ dýku a navyše sú pohodlné. Takže mi nevrav, že som vybral zle.“ Povedal trošku urazene a ja som ho objala.

Vzala som do ruky dýku a prehliadala som si ju. Zrazu ma začala príšerne bolieť srdce, akoby mi ho niekto privieral o dvere. Automaticky som pustila nôž, ktorý následne spadol na zem a tým som upútala strýkovu pozornosť. Strýko hneď zložil hovor a pribehol ku mne. „Pokoj, to len náhrdelník neúčinkuje. Neboj sa. Dýchaj, hlavne dýchaj.“ Vravel mi opakovane a z jeho hlasu som cítila pokoj, no zároveň aj kúsok strachu. „Bolí to!“ kričala som, pretože to naozaj bolelo. Akoby mi srdce privierali do dverí a potom mi do neho bodali ostrými nožmi. A aby to nebolo všetko, cítila som ako sa mi mení zrak na ostrejší a sluch na citlivejší.