The Heir of Hell

Chapter 27

„Čo s ním spravíme?“ spýtal sa ma Ramiel zvedavo. „Nevie kto som. Tak mu to ukážeme.“ Povedala som šibalsky a pozrela som sa smerom do pivnice. „Chceš sa pozerať ako ho vystraším, vĺčik?“ spýtala som sa zvedavo a však s nádejou, že pôjde so mnou. „Nie som vĺčik. Moje meno je Derek.“ Povedal vážne a ja som sa pousmiala. „Katherine Elisabeth, ale všetci ma volajú Kath.“ Povedala som s úsmevom na tvári a podala som mu ruku. On mi ruku vzal a pobozkal ju. Prekvapilo ma to a veľmi. Keď sa mi pozrel do očí videla som, že sa uškŕňa. Pretočila som očami a šla s do pivnice.

„Kto sa chce pridať, tak poďte.“ Povedala som bez toho aby som sa otočila. Vstúpila som do pivnice a oprela som sa o stenu. Robert bol naproti mne a pozeral sa na mňa. O chvíľu prišli do pivnice aj ostatní. Ramiel prešiel dozadu za Roberta a oprel sa o stenu. Derek si sadol na schody a pozoroval čo sa bude diať. „Hah, sviňa s dvomi strážcami.“ Povedal posmešne Robert a ja som sa zasmiala. „Dávaj si pozor ako oslovuješ právoplatného dediča pekla.“ Povedal varovne Ramiel.

Videla som na ňom aký je nahnevaný. Nenávidí, keď ma niekto uráža. Robert sa začal smiať ako totálny blázon až sa skoro zadusil vlastnou slinou, ktorá mu zabehla. „Ona? Ona a dedič? Prosím ťa! Tá ani nevie ako sa brániť!“ povedal nahlas Robert a Ramiela to vytočilo. „Ramiel!“ povedala som varovne a on sa  znova oprel o stenu. Pohľad som uprela na Dereka. „Nie, že sa vystrašíš.“ Povedala som mu a on sa pousmial. Pozrela som sa na Roberta a pomalým krokom som sa k nemu vydala.

„Vieš, za celé tie roky čo si mi robil zo života peklo som si predstavovala ako sa ti pomstiť. Lenže ty už nemáš čo stratiť a predsa len, som lepšia než ty.“ Povedala som s úškrnom a zapozerala som sa mu do očí. „Čo to je? To je nejaký trik!“ skríkol vydesene Robert, keď uvidel moje oči. Zamyslela som sa a potom som pokrútila hlavou. „Nie, nie je. Vedel si, že nie som tvoja. A ubližoval si mi. Neprekvapilo ťa, keď si ma zbičoval a ja som sa vyliečila po pár dňoch?“ spýtala som sa ho a on sa zamyslel. „Vážne si neuvažoval nad tým, kto je môj biologický otec?“ nechápavo som sa pýtala. Robert pokrútil hlavou.

„Vedel som, že je to anjel. Jeden z nich. To mi bolo povedané.“ Odvetil so sklopeným zrakom. Všetci traja sme sa na neho prekvapene pozreli. „A to si sa aj tak správal ako totálny idiot? Aj keď si vedel, že je dcéra anjela?“ spýtal sa ho nechápavo Derek. „Lenže Lucifer nie je anjel.“ Povedal napokon Robert a ja som sa na neho pozrela. „Máš pravdu. Nie je. Lucifer je archanjel a vládca pekla.“ Povedala som. Mávla som rukou a tým som oslobodila Roberta. „Ja nie som ako môj otec. Ako ani jeden z nich. Takže keď vieš kto som a kto je môj otec, radím ti, aby si mi dal pokoj. Mne a celej mojej rodine. Pretože otec nebude mať zľutovanie, ak sa ku mne znova priblížiš.“ Povedala som pokojne a Robert vystrašene chcel odísť, no ja som luskla prstami a on zmizol.

„Prečo si ho pustila?“ spýtal sa ma Ramiel. „Sme lepší ako on.“ Povedala som pokojne a šla som do obývačky. Sadla som si na gauč a zapozerala som sa. To bolo prvýkrát čo som ho videla tak vystrašeného. Bol to krásny pocit, no to som nebola ja. „Ty sama si zabila démonov, skoro polovicu démonov v pekle. Tak mi nevrav, že sme lepší.“ Povedal Ramiel nahnevane a Derek sa na neho prekvapene pozrel. „Nikdy som neublížila človeku a nikdy neublížim. To isté platí aj pre vlkolakov a upírov, či iné tvory. Ale démon? Démon, ktorý ma nerešpektuje a vyhráža sa mi, že zabije moju Prim je niečo čo nedokážem vystáť!“ skríkla som po ňom a Ramiel sa mykol.

„Zabijem každého kto ublíži Prim alebo jednému z mojich súrodencov. Kapiš?“ spýtala som sa oboch nahnevane. „Kapiš.“ Povedali obaja naraz. Postavila som sa a vybrala som sa von. Porozhliadla som sa po okolí a poriadne som sa nadýchla čerstvého vzduchu. „Už sa zotmelo.“ Zamrmlala som si popod nos a oprela som sa o zábradlie. „Kam si ho poslala?“ spýtal sa ma zvedavo Derek. Usmiala som sa a pokrčila som plecami. „To čo si spravila. Chápem to. Nedokázala si mu ublížiť, veď ťa predsa vychovával. No teda bol s tebou sedemnásť rokov. Aj keď ho nemáš rada, aj tak je to niekto kto bol pri tebe. Aj ja to tak mám.“ Povedal pokojne a mal pravdu. Nenávidím ho, no nechcem mu ublížiť.

„Prečo nie si-" „V pekle?“ dokončila som jeho otázku a zamyslela som sa. „Keď som tam bola naposledy, zabila som skoro polovicu démonov. Otec ma vyhnal a tým ma príšerne ranil. Lenže sa ma snažil chrániť, preto ma vyhnal. Videl ako sa mu mením pred očami na krvilačného vraha. Chápem ho a mám ho rada aj napriek tomu, no bojím sa tam vrátiť. Bojím sa čeliť ostatným a hlavne keď tam otec nie je.“ Povedala som úprimne a potom som sa zarazila. „Ani neviem prečo ti to všetko vravím.“ Povedala som a zotrela som si slzu.

Derek sa na mňa pozrel a vydýchol. „To, že si nakričala na neho. Ver mi, on to tak neberie. Áno trocha si to prehnala keď si mu zložila, no on to chápe. Ver mi. Od toho sú otcovia. Robia všetko preto aby ochránili svoje dcéry. Podľa mňa tvoj otec čaká až prídeš do pekla a spravíš tam poriadky. Čaká až za ním prídeš, keď budeš pripravená.“ Odvetil Derek a ja som sa na neho zapozerala. Dívala som sa mu priamo do očí. Boli úchvatné, priam som sa v nich strácala. Začuli sme vytie a obaja sme sa pozreli smerom do lesa. „Čo sa deje? Derek?“ spýtala som sa ho vydesene, keď som uvidela jeho tvár. „To je moja svorka. Musím ísť.“  Povedal nervózne a odišiel.

Radšej som šla dnu, len pre istotu. Keď som vošla do obývačky, uvidela som Ramiela ako bojuje s výzdobou stromčeka. Podišla som k nemu a vzala som mu vianočnú ozdobu z ruky. „Pomôžem ti.“ Povedala som popri tom ako som ju vešala na stromček. „Nechápem ťa.“ Povedal úprimne Ramiel a ja som sťažka vydýchla. „Ani ja seba.“ Odvetila som mu a ďalej som sa venovala ozdobovaniu. Celý čas sme boli ticho, ani jeden z nás nič nepovedal. Za ten čas som premýšľala o tom čo povedal Derek. Má pravdu, som dedič a mala by som vládnuť, keď tam otec nie je. Lenže na druhej strane nechcem vládnuť. Videla som čo robil otec a koľko povinností  mal.

„Ramiel?“ oslovila som ho opatrne a tým som upútala jeho pozornosť. „Premýšľala som a prišla so k záveru, že by bolo najlepšie ak by som šla vládnuť pokiaľ sa otec nevráti.“ Povedala som potichu a Ramiel na to nič nepovedal. Dokonca ani poriadnu reakciu na to nedal. „Choď. Nebudem ti v tom brániť. Si už dospelá.“ Povedal po chvíli a ani s na mňa nepozrel. Chcela som ho objať predtým než som odišla, no radšej som to nespravila. Behom sekundy som bola pred bránou pekla. Nadýchla som sa a vošla som dnu. Všetci sa na mňa  prekvapene pozerali, no ja som šla ďalej. Keď som stála pred dvermi hlavnej sály, spomenula som si na Ramiela.

Ako ho to muselo raniť keď som odišla bez rozlúčenia. Zahnala som rýchlo tú bolestivú myšlienku a prudko so otvorila dvere. Na tróne som uvidela strýka Crowleyho. On sa na mňa prekvapene pozrel a ja s k nemu podišla. „Zmizni z môjho trónu.“ Zavrčala som po ňom tak hlasne až ostatní odstúpili. „Prosím? Princezná, veď si nechcela vládnuť.“ Povedal Crowley a ja som na neho hodila jeden z mojich nahnevaný pohľadov. Crowley to pochopil a zmizol z trónu, na ktorý som následne zasadla ja. „Tak a teraz mi jeden z vás povie čo sa tu dialo za ten čas čo som bola preč.“ Povedala som a ukázala som na jedného démona.

„Ty. Začni.“ Rozkázala som a on začal vravieť ako kanárik. „Pani moja, Váš otec bol umiestnený do klietky vďaka nejakým lovcom. Boli to bratia Sam a Dean Winchester. Keďže sme Vás nemohli nájsť a peklo bolo v chaose, zasadol na trón Crowley. Za jeho vlády sme nazbierali vyše 100 duší.“ Povedal nervózne a ja som prikývla. „Kde je klietka, v ktorej je môj otec?“ spýtala som sa ho zvedavo a on sa na mňa nervózne pozrel. „Neviem, pani moja.“ Povedal bojazlivo a hneď sklopil zrak. „Vie niekto v tejto miestnosti, kde je klietka s mojim ocom?“ spýtala som sa mierne podráždene, v tom som uvidela jednu ruku vo vzduchu. „Ja viem, princezná.“ Pozrela som sa na dotyčného a bol to Anthony.

Pousmiala som sa a ukázala som mu nech príde bližšie. „Niekto mi prineste Betsy!“ skríkla som a všetci odišli. „Vrav, Anthony.“ Povedala som pokojne a on sa pousmial. „Je v priesmyku ničoty.“ Povedal a ukázal mi to miesto na mape. „Priesmyk ničoty?“ spýtala som sa nechápavo. „Je to skôr niečo podobné tunelu. Nepýtajte sa ma prečo priesmyk ničoty, to neviem. Ale vraj je to miesto odkiaľ sa nedá vrátiť. Môže Vás tam poslať len samotný boh. Nikto iný. Je to miesto, ktoré Vás má udržať v zajatí. Také niečo.“ Povedal Anthony a ja som sa prekvapila. No pekne, ako sa tam do kelu dostať?