The Heir of Hell

Chapter 6

*pohľad Kath*

- o 24 hodín neskôr –

Prebudila som sa, zvalila som sa na chrbát a následne som sa natiahla. Pozrela som sa von oknom a zistila som, že prší. Krása, som v teple zatiaľ čo vonku padajú studené kvapky dažďa na zem. „Moment.“ Zamrmlala som a až teraz mi to doplo. Všetky tie veci , ktoré som včera zažila. „Mami?!“ skríkla som najhlasnejšie ako som len vedela. Bola som vydesená, ako je možné, že žijem? Ako je možné, že ma nič nebolí? V hlave sa mi premietalo toľko otázok, na ktoré som nemala odpovede. „Kath! Čo sa deje?“ spýtala sa ma vydesene mama, keď vošla do izby. No skôr vletela ako raketa.

„Mami, čo sa to deje? Ako to, že sa môžem pohnúť a nebolí to? A čo sa presne stalo včera?“ pýtala som sa zvedavo a zmätene. Nikdy som nemala rada, keď som na niečo nemala odpoveď. Vždy ma to znepokojovalo a dokázalo ma to aj viackrát vytočiť až tak, že som rozbila polovicu izby. Áno, sem tam mám výbušnú povahu. „Prim!“ povedala som hlasne a prudko som sa postavila z postele, čo nebol presne až tak dobrý nápad. Zatočila sa mi hlava, no ustála som to. „Prim je v poriadku, o týždeň ju máme doma.“ Povedala mama pokojne a podišla ku mne. Vydýchla som si a zo srdca mi padol menší kúsok kameňa.

„Hlavne sa musíš pobaliť. Odchádzame na chatu, kde budeme v bezpečí.“ Povedala pokojne a prešla k mojej obrovskej skrini, odkiaľ vytiahla kufor. „Hneď teraz? Odchádzame hneď teraz?“ spýtala som sa neveriacky. Preberiem sa zo spánku, v ktorom som bohvie ako dlho bola, skoro som zomrela a ona mi povie aby som si zbalila veci? Len to? Nič viac? Čo do kelu? „Zlatko musíme hneď teraz, lebo neviem kedy sa Robert vráti. Toto je totiž jeho dom.“ Povedala a mne zostalo na vracanie. Doslova ma oblial studený pot. Rýchlo som pribehla ku skrini a začala vyberať veci, ktoré som následne ukladala do kufru ako keby ma naháňali besné hladné psy.

„Koľko mám na to?“ spýtala som sa nervózne. „Čím skôr, tým lepšie.“ Povedala mama a vzala kabelu, do ktorej začala hádzať moju kozmetiku a hygienické vecičky. Musíme si pohnúť, lebo ak príde Robert, nie som si istá či ho mama dokáže tentoraz zadržať. Po desiatich minútach som niesla kufor do auta a mama ma nasledovala. „Kath, rýchlo nemáme veľa času! Sara volala, že Robert už ide!“ kričala po mne mama nervózne keď vychádzala z domu. Rýchlo si sadla za volant a ja som si sadla na miesto spolujazdca. „Sara? Sara volala?“ spýtala som sa mami, keď sme boli dostatočne ďaleko od toho domu a od Roberta.

„Áno. Bála sa o teba, keď zistila, že Robert prišiel do nemocnice bez teba. Hneď to povedala Markovi.“ Povedala mama už pokojnejšie a venovala sa riadeniu. „Kde je Mark?“ spýtala som sa zvedavo po chvíľke mlčania. „Už nás čaká v novom dome. Teda ten dom patril mojej rodine už roky a slúži nám ako taká skrýša.“ Povedala mama a ja som sa na ňu pozrela svojím pohľadom ala prekvapený výraz na mojej tvári a jedno obočie som mala hore. „Ako je možné, že o tom neviem?“ spýtala som sa ranene. „Pretože nikto o tom nevie okrem mňa, Marka a teraz teba. Práve preto sa tomu vraví skrýša.“ Povedala mama a prisahám, že z tej poslednej vety som cítila posmech.

Pozrela som sa na ňu, no radšej som nič nepovedala a oprela som sa o okno, sledovala som ako sa mi pred očami mení krajina. Po nejakom čase som zaspala. „Kaaatherine.“ Začula som šepot, ktorý patril mužovi. Nevidela som mu do tváre, pretože bola tma a on bol ďaleko odo mňa. Poobzerala som sa okolo seba a uvidela som obrovskú jamu, v ktorej bola klietka. Teda aspoň to tak vyzeralo. Tá klietka bola z ocele, zavesená uprostred ničoho, držali ju len obrovské reťaze. Vyzeralo to dosť desivo, no necítila som sa tak a čo je divné, keďže ja sa bojím aj tých malých pavúkov. „Kaaatherine.“ Znova som začula ten hlas, no tento raz to bolo hlasnejšie. Poobzerala som sa okolo seba, no bola som tam sama.

Nikto pri mne nebol a nikoho som ani nevidela. Znova mi pohľad spadol na tú klietku. Ide to odtiaľ? „Haló?“ spýtala som sa zvedavo a nechápavo. Úžasné, teraz určite vyzerám ako najväčší hlupák na svete. „Kaaatherine.“ Znova ten mužský hlas. Bolo to naozaj desivé ako fakt, no ten hlas, niečo na tom hlase ma upokojovalo. Ako keby som ten hlas už niekde počula, no nikto taký mužský trošku chrapľavý hlas nemá. Pozrela som sa lepšie do tej klietky, tak ako som vedela. Tá klietka sa jemne pohla, keď som zbadala ako sa mužská ruka načiahla ku mne, uhla som sa.

„Kath, vstávaj, už sme tu.“ Oboznámila ma mama, keď mnou začala jemne triasť. Prudko som otvorila oči a snažila sa spamätať z toho sna.