The Heir of Hell

Chapter 15

„Pokoj. Neboj sa o chvíľu to prejde. Hlavne dýchaj.“ Vravel mi strýko kolom dokola, no ja som si chytila hlavu a kričala som od bolesti. „Nech to prestane.! Ten krik! Nech prestane!“ kričala som ako zmyslov zbavená. Strýko nič nepovediac kľačal vedľa mňa a objímal ma. Po pol hodine tie hlasy ustali a ja som si vydýchla.

„Kath, tvoje oči.“ Povedal prekvapene strýko a ja som sa nechápavo na neho pozrela. „Zmenili farbu. No už ich máš normálne.“ Povedal zaskočene, no hneď si ma začal prezerať. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma starostlivo a ja som sa uchechtla.

„No, okrem toho kriku v mojej hlave, ktorý bol pred par sekundami, lepšie. Cítim sa normálne, tak ako predtým.“ Povedala som trocha zmätene. Čakala som, že keď dostanem úplnú moc, tak sa budem cítiť inak, no ani sa necítim, že by som nejakú mala. „Mala by si si odpočinúť. Idem zavolať Mary a ubezpečím ju, že si v poriadku.“
Povedal strýko pokojne a pomohol mi na posteľ. Hneď ako som si tam ľahla som zaspala.

„Katherine?“ Začula som svoje meno a chcela som sa poobzerať okolo seba, no mohla som hýbať len hlavou.  Všade tma. „Katherine!“ tentoraz po mne ten hlas zakričal a  prudko som otočila hlavu doprava za tým hlasom. Začalo sa rozjasňovať, akoby niekto zapol svetlo a ja som zistila, že sa nachádzam nad priepasťou. Držia ma len reťaze s hákmi, ktoré sú zabodnuté v mojom tele. Napravo som uvidela nahnevaného muža, ktorý sa podobal na môjho otca a pred ním som videla nižšieho muža, ktorý bol vydesený na smrť. „O-Otec.“ Zašepkala som pokojnejšie, no keď som videla čo otec spravil tomu mužovi pred ním, vydesila som sa.

„Kath! Kath! Vstavaj!“ počula som strýkov hlas a cítila som ako mnou triasol. Prudko som otvorila oči a sťažka som dýchala. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ma vystrašene strýko.

„Mala som sen. Visela som na reťaziach s hákmi nad ničím, vyzeralo to ako priepasť, no videla som len tmu. Potom som uvidela otca a pred ním nižšieho muža, ktorý bol následne zabitý otcom. Dosť....dosť krutým spôsobom.“ Povedala som vydesene a snažila som sa upokojiť. Strýko sa tváril dosť prekvapene a vydesene.

Okamžite sa postavil z mojej postele a bežal niekam. Šla som za ním, no keď som schádzala po schodoch, nastala tma. Na sekundu som nič nevidela, no začala som vidieť obrysy a potom som videla akoby bolo normálne svetlo. Zišla som zvyšné schody a hľadala som strýka. „Čo sa deje?“ spýtala som sa ho nechápavo, keď som ho našla  nejakej obrovskej miestnosti. 

„Lucifer sa stal.“ Povedal nervózne a mňa tým tónom znepokojil. „Dokázal sa s tebou spojiť cez sen a to je zlé. Lebo mohol zistiť tvoju polohu.  Nechápem to, mám vybavenie aby ťa nikto nekontaktoval.“ Mrmlal strýko a hlavu si zaboril do dlaní. „Asi to bude moja vina.“ Zamrmlala som a strýko sa na mňa nechápavo pozrel.

„To čo sa stalo, ma vydesilo a tak nejak som sa s ním asi spojila. Lebo sa to stalo vždy keď som bola vydesená. Už od malička som počula hlas nejakého muža v mojom sne, no postupom času som ho začala vídavať a zistila som, že je to môj otec.“ Povedala som zahanbene a smutne. „Prečo si to nikomu nepovedala?“ spýtal sa ma zmätene.

„Mysleli by si, že mi šibe.“ Zamrmlala som a usmiala som sa. Strýko si len vydýchol a prehrabol si vlasy. „Neboj sa, nehnevám sa. A nenájde ťa.“ Povedal rázne a presvedčivo, no v jeho hlase som postrehla strach. „Poď. Ideme trénovať!“ prikázal mi a ja som sa bežala obliecť do svojho nového bojového oblečenia. Takto to šlo každý deň.

Ráno vstať, najesť sa a tréning. To isté ďalší deň. A znova a znova. Samý tréning a nudné večerné hry. Dnes je to už presne týždeň a pol čo som u strýka. Nachádzam sa vonku, kde leje ako z krhle a trénujem. Áno, aj keď prší, aj keď je horúco, stále trénujem ako o život. Po siedmich hodinách trénovania sa strýko vzdal.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa starostlivo. Úprimne? Vyzeral akoby ho práve jeho duša opustila. „Len potrebujem čas.“ Odvetil a znova lapal po dychu. „Strýko, myslím si, že by sme si mali dať pauzu alebo na dnes skončiť. Veď predsa už nie si najmladší.“ Povedala som so strachom o neho a ruky som si dala v bok. „Dobre. Dobre máš pravdu. Kedy si sa to naučila, toto všetko?“ spýtal sa ma prekvapene a zároveň neveriacky.

„Rýchlo sa učím. Mám fotogenickú pamäť. Všetky bojové filmy, ktoré som videla, ich pohyby mám v hlave. Tak isto som odkopírovala tie tvoje.“ Povedala som akoby to nebolo nič dôležité, no strýko na mňa vygúlil oči. „Mohla si mi povedať, že máš fotografickú pamäť!“ povedal nahlas a ja som sa na neho prekvapene pozrela.

„A ty by si vyhral hej? No nikdy. Ak by som ti to povedala, využil by si to proti mne.“ Povedala som múdro a strýko sa zasmial. „Je vidno, že sme rodina.“ Povedal šťastne a pomohla som mu postaviť sa na nohy. „Môžeš ísť na ten ples.“ Povedal pokojne, teda sa snažil byť pokojný, no napriek tomu som vycítila, že je nervózny a bojí sa. „To vážne?“ neveriacky som sa ho spýtala.

„Áno. Vieš sa obrániť, ak by dačo. A navyše držíš svoju moc pod kontrolou, takže nevidím žiadny dôvod prečo by si nemohla.“ Povedal s ťažkým výdychom. „Neboj sa. Nič sa nestane! Budem opatrná a nikomu neublížim!“ ubezpečovala som ho a bežala som do izby, kde som si následne začala baliť veci.

Keď som sa zbalila, šla som za strýkom a ten sa na mňa len pozeral. „Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa ma prekvapene. „Domov. Za Mary, Markom a dievčatami.“ Povedala som nadšene, no strýko mi vzal batožinu. „Nikam nejdeš. Povedal som, že smieš ísť na ples, ktorý bude za tri týždne. No stále máš veľa práce s ovládaním svojej moci. Nepustím ťa domov, pokiaľ sa ju nenaučíš ovládať na sto percent.

Teraz ju udržuješ v sebe, no ešte si ju nepoužila. Máme ešte veľa práce, Katherine Elisabeth.“ Povedal strýko rázne a ja som sa rozplakala. „To nie je fér!“ zakričala som po ňom a okolo neho praskli žiarovky. „Vidíš? Keď sa nahneváš, vyvoláš svoju moc bez toho aby si ju ovládla!“ povedal dosť hlasne, aby som sa nahnevala ešte viac.

Začala som kričať a v celom dome začali praskať sklá. „Katherine Elisabeth!“ zakričal po mne strýko nahnevane a luskol prstami. Zrazu som sa cítila mocne. Tak mocne ako nikdy predtým. Cítila som ako ma moja sila pomaly pohlcuje. Nikdy v živote som sa takto necítila. Už som sa nebála, nemala som čoho. Strýko sa ma chcel dotknúť, no ja som okamžite vystrela ruku a odhodila som ho na druhú stranu. Pomaly som šla k nemu a sledovala som ho.

„Nevieš aké to je, mať takúto moc. Konečne sa necítim bezmocná a slabá! Trénovala som ako idiot, len aby som mohla ísť za svojou rodinou! Aby som mohla vidieť Prim, ktorú som nevidela už pár mesiacov! A ty mi zrazu povieš, že nesmiem?! No vieš čo strýko? Ja smiem všetko, a ty mi rozkazovať nebudeš, pretože nie si môj OTEC!“ zahučala som po ňom nahnevane a mávnutím ruky som zhodila obrovskú drevenú skriňu, ktorá sa nachádzala pri strýkovi.

„Nechcem ti ublížiť a ani to nespravím. Viem čo je dobré a čo zlé, no toto bola posledná kvapka. Nikto ma nebude držať od mojej rodiny a vravieť mi, že som nebezpečná pre ňu, pretože to nie je pravda. Sama som sa naučila ovládať svoju moc a áno, máš pravdu, neviem ju ovládať na sto percent, no snažím sa.

Deň čo deň trénujem so svojou mysľou, používam svoju moc každú sekundu dokonca aj keď spolu trénujeme. A ty si si to nevšimol.“ Povedala som a zahľadela som sa na svoj odraz v popraskanom zrkadle. Strýko sa na mňa nechápavo pozeral, nebál sa ma, nemal prečo, lebo vedel, že mu neublížim. Cítil to.

„Ešte stále o mne pochybuješ?“ spýtala som sa ho zvedavo, keď sa mi oči premenili späť. „Áno, no teraz som si uvedomil aké ťažké to pre teba muselo byť. Smieš ísť domov.“ Povedal strýko zmätene, smutne a ja som neváhal ani sekundu. Vzala som si batožinu, luskla som prstami a ocitla som sa vo svojej starej izbe.