The Heir of Hell

Chapter 23

„Katherine?“ oslovil ma starostlivo Ramiel. Stále som na neho hľadala s nechápavým pohľadom. „Ako?“ zamrmlala som si sama pre seba. „Nehundri si popod nos! Nerozumel som ti.“ Povedal vážne a priblížil sa ku mne. Sedela som na zemi nehybne. Ako je možné, že ma počul? A prišiel hneď? Veď otcovi sa prihováram stále a neprišiel. „Počul si ma.“ Povedala som mu a on sa uchechtol. „Prečo by som ťa nemal počuť? Veď si ma zavolala.“ Povedal nechápavo a podal m ruku, ktorú som prijala. „Otec. Otec ma nepočuje.“ Povedala som potichu a Ramiel mi na to nič nepovedal.

„Ramiel?“ oslovila som ho nechápavo. „Lucifer je v klietke.“ Povedal rázne. Nechápala som čo tým myslí. „Boh ho poslal do klietky, aby nikomu neublížil. Veď je to predsa Lucifer, je nebezpečný. Chcel zabiť ľudstvo tak ho poslal do klietky. A teraz nikto nevládne peklu.“ Povedal a ja som sa zarazila. „Veď ty si princ. Tak vládni ty.“ povedala som prvé čo mi napadlo. Ramiel sa na mňa pozrel zlým pohľadom. „Nebudem tam vládnuť. Nikdy.“ Povedal rázne a strašidelne. „Vzdal som sa trónu už veľmi dávno. Ešte predtým než si sa narodila. Ešte predtým než som sa o tebe dozvedel. Keď som zistil, že bude nový dedič a keď som zistil, že je to dievča, rozhodol som sa ťa chrániť. Ako brat ťa budem ochraňovať. No nikdy ťa nepriniesli do pekla. Denno denne som ťa sledoval z diaľky. Dával som na teba pozor. Dokonca aj keď si ušla a napadol ťa ten netvor, bol som tam.“ Povedal úprimne.

„Ale nezachránil si ma.“ Povedala som mu. „Čo si to povedala?“ nechápavo a urazene sa na mňa pozrel. „Mark ma zachránil.“ Zamrmlala som a jeho to naštvalo. „Ja som ťa zachránil. Ten tvoj Mark prišiel až po mne. Nevidela si poriadne, uvidela si až Marka, no ja som ho zabil. Všetkých netvorov, ktorí sa a k tebe priblížili, zabil som ich ja. JA!“ povedal nahnevane a mne v hlave akoby zasvietilo. Spomenula som si na ten deň kedy som stála pred bunkrom a čakala som na Marka, ktorý po mňa mal prísť aby ma Robert nezbil.

V kroví som počula ako sa niečo hýbe, no nebrala som to nejak vážne. „Vtedy keď som čakala pred starou budovou. Niečo šuchotalo v kroví. Bol si tam?“ spýtala som sa a ho zvedavo a so zlomeným hlasom. Ramiel prikývol a ja som si pred ústa dala ruku. Ramiel ma začal upokojovať a  chcel ma objať, no ja som sa oddialila. „Odvtedy čo si sa narodila som na teba dával pozor. Musel som byť však v ústraní, keďže by som mohol pripísať pozornosť iných.“ Povedal smutne a pozrel sa dolu na zem. „Prepáč mi to, Ramiel.“ Povedala som so zlomeným hlasom a objala som ho pevne okolo krku. Keď som sa dozvedela, že existujú princovia pekla, že mám brata tak som si myslela, že ma nenávidia pretože som kto som a pretože mám väčší nárok na trón. No však to nebola pravda. Ramiel na mňa dohliadal, celý ten čas bol pri mne.

Dokonca aj vtedy keď môj otec nebol. Neviem či vraví pravdu, no je to môj brat a ja mu istým spôsobom verím. Niečo mi vo mne vraví, že by som mala. „Nemala by si sa vrátiť dnu? Je to tvoj ples.“ Spýtal sa ma, no ja som nemala v úmysle sa tam vrátiť. Nie potom čo sa Mary dozvedela pravdu. Pokrútila som hlavou, no Ramiel ma však chytil za ruku a ťahal ma dnu. „Ramiel.“ Oslovila som ho, no on sa nedal. „Toto je tvoj večer, tvoja noc a ja nedovolím nikomu aby ti to pokazil.“ Povedal a šibalsky sa na mňa usmial. Keď sme vošli dnu, všetci sa na nás pozerali. Prim prebehla ku mne a pozrela sa mi hlboko do očí. „To nič Prim. Toto je môj...“

„Som Ramiel. Elisabethin ochranca.“ Povedal oslnivo, vzal Prim ruku, ktorú následne pobozkal. Ja som sa na neho pozrela pohľadom ala ‚čo do pekla' a hneď na som odvrátila zrak, pretože som cítila nepríjemný pohľad. Začala hrať pomalá pieseň a Ramiel ma vzal na tanečné pódium. „Neznášam ťa.“ Odvrkla som nervózne. „Neznášaš toľké pohľady však?“ povedal a ja som sa prekvapila. Potom mi však doplo, že on celý ten čas bol akoby pri mne. Položila som si hlavu na Ramielovo rameno a zašepkala som: „Niekto nás sleduje. Nemám z toho dobrý pocit.“ „Viem. Tiež som to cítil.“ Pošepkal mi, no z jeho hlasu som cítila pokoj. Vôbec nebol vystrašený ako ja.

„Mali by sme ísť. Necítim sa dobre.“ Povedala som mu a začala som sťažka dýchať. Ramiel spozornel, vzal ma za ruku a viedol ma von. Celý čas si ma držal čo najbližšie pri sebe. Keď sme vyšli von, zatočila sa mi hlava a ja s stratila vedomie. Prebudila som sa v nejakej izbe. Chytila som si hlavu, ktorá má príšerne bolela a snažila som sa posadiť. Všimla som si, že pri mne sedí Ramiel so zatvorenými očami a hlavu m podopierajú jeho dva prsty na pravej ruke. Chvíľu som ho pozorovala, no potom som začala skenovať celú izbu. Mala drevené steny a bola zariadená útulne. Oproti posteli boli drevené dvere, vedľa nich bola komoda taktiež z dreva. Pri mne boli dva nočné stolíky.

Posteľ bola manželská a mňa prikrývala deka bordovej farby. Naľavo kúsok od posiela bolo kreslo tmavo červenej farby, na ktorom sedel Ramiel. „Si hore.“ Začula som ho a vtedy som si uvedomila, že sa stále na neho pozerám. Prikývla som stále pozerajúc sa na neho. Sledovala som ho ako keby bol nejaký zázrak. „Si v mojej chate. A v mojej posteli.“ Povedal a zasmial sa. „Chceš niečo pod zub?“ spýtal sa ma starostlivo a ja so prikývla. „Máš nejaké mäso?“ spýtala som sa ho zvedavo. On sa len zasmial a prikývol. Ak sa ti bude dať, kľudne sa porozhliadni po chate. Neboj sa, si tu v bezpečí.“ Povedal a odišiel preč.

Chvíľu som sedela na posteli, no potom som sa začala nudiť. Vstala som z postele a šla som hľadať Ramiela. Našla som ho v kuchyni za kuchynskou linkou ako kraja mäso. Začala som sa smiať keď som uvidela, že ma na sebe zásteru. Pozrel sa na mňa vraždiacim pohľadom a ja so sa musela chytiť steny. „Prestaň sa toľko smiať, bude ti zle.“ Povedal vážnym tónom a ja som sa snažila prestať smiať. „Môžeš si dať tú zásteru dolu?“ spýtala som sa ho a on pokrútil hlavou. „Blázniš? Aby som si zašpinil svoje oblečenie? Keď nemusím? Nehrozí.“ Povedal mi a ja som sa posadila za stôl, kde som sa snažila upokojiť. „Ty si mäsožravec presne ako ja.“ Povedal s úžasom v hlase a ja so sa zasmiala.

„Áno. V mojej adoptívnej rodine sú skôr na šaláty a dezerty, no ja som odjakživa na mäso. Vždy som bola zvedavá po kom to mám. Potom som sa dozvedela, že som adoptovaná a dozvedela som sa o svojom strýkovi a  mame.“ Povedala som so slzami v očiach. Ramiel sa na mňa pozrel a prisadol si ku mne. „Videla si ju?“ spýtal sa ma zvedavo a ja so prikývla. „To je dobre.“ Povedal s výdychom a postavil sa. „Čo tým myslíš?“ spýtala som sa ho nechápavo, keď šiel späť do kuchyne. „Vyzeráš ako ona. Len v tvojich očiach je náznak otca.“ Povedal vážne a začal nakladať na tanier jedlo. Priniesol mi  ho a sadol s oproti mne. Pozrela som sa ma neho ako na zjavenie.

„Poznal si ju?“ spýtala som sa zvedavo a vystresovane. „Videl som ju len raz. Keď som bol s otcom vonku. Šla do práce. To bolo jediný raz čo som ju videl.“ Povedal a ukázal na tanier čím mi naznačil aby som jedla. Poslúcha som ho. „Potom som odišiel z pekla. Nebol som tam už takmer tridsať rokov.“ Povedal a pousmial sa. „Prečo si odtiaľ odišiel?“ spýtala som sa ho zvedavo. „Chceli zo mňa spraviť nástupcu. Ja som o to nestál a stále o to nestojím. Teraz chcú spraviť teba za kráľovnú. Budú ťa učiť ako zabíjať, ako bojovať, ako vyjednávať s ostatnými. Ako rozhodovať, budú ťa učiť až z teba spravia neľudskú bytosť. To nikdy nedovolím. Od toho som tu.“ Povedal a chytil ma za ruku. Zosilnel stisk, keď videl môj pohľad. „Bojím sa, že už je neskoro.“ Povedala som vydesene a Ramiel sťažka vydýchol.