The Heir of Hell

Chapter 4

*pohľad Mary*

Odišla som z izby, aby som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Bolo dosť chladno, keďže bolo niečo po desiatej večer. Pozrela som sa a oblohu a zapozerala som sa na tie nádherné žiarivé hviezdy. Mesiac bol v splne a žiaril ako drahokam. Vydýchla som si a tým som uvidela svoj dych. „Balthazar, prosím ťa, viem, že ma počuješ. Prosím ťa, príď sem je to naliehavé, Kath... Katherine ťa potrebuje. Ja ťa potrebujem.“ Zašepkala som a privrela som viečka. Zrazu som zacítila chladný závan vetra, ktorý mi vyvolal zimomriavky. „Čo sa deje, Mary?“ spýtal sa ma neutrálne.

„Balthazar.“ Povedala som a pozerala som sa na vysokého muža, ktorý vyzeral na štyridsať. „Vravel som ti, aby si ma nikdy neprivolávala.“ Povedal mi dosť nahnevane. „Ja viem a ospravedlňujem sa, no je to naliehavé. Kath je na tom zle a bojím sa, že to nezvládne.“ Tú poslednú vetu som zašepkala. „Kath? Katherine Elisabeth?!“ spýtal sa ma vydesene. Prikývla som a Balthazar sa ponáhľal dnu. Šla som za ním a prišla som práve včas, Mark mu chcel ublížiť, teda nie že by mal šancu. „Mark nie! To je Balthazar, strýko Kath. On jej pomôže.“ Povedala som a chytila som Marka za ramená. Balthazar jemne priložil ruku na jej chrbát a z jeho ruky šlo biele svetlo. Prešiel rukou po jej chrbte a vyliečil ju, no zostali jej jazvy.

„Bude v poriadku, no istý čas ju bude bolieť telo.“ nachvíľu sa odmlčal. „Mary, mala si na ňu dávať pozor! Taká bola dohoda! Nič sa jej nestane! Preto som povolil Elisabeth, aby ti ju zverila, ak by sa niečo zvrtlo!“ Vravel nahnevane, no v jeho očiach som videla aj náznak strachu a dokonca som videla ako sa mu zableskli slzy. „Ja viem a ospravedlňujem sa. Dobre vieš, že by som radšej zomrela než by som mala niečo takéto dopustiť.  Neviem čo sa stalo, Balthazar, nebola som pri tom.“ Povedala som so slzami v očiach. „Je načase, aby sa to dozvedela, Mary. Inak bude neskoro. Buď jej to všetko povieš ty alebo ja. Ak ju naďalej budeš klamať, tým viac ju ohrozíš. Musí vedieť kým... čím je.“ Povedal a zmizol.

*pohľad Kath*

Prebrala som sa na posteli vo svojej izbe. Chcela som si ľahnúť na chrbát, no keď som sa pohla, celým telom mi prebehla obrovská bolesť. Sykla som od bolesti a tým som prebrala spiaceho Marka, ktorého vlasy vyzerali ako vtáčie hniezdo. „Bolí to?“ spýtal sa ma smutne a zdrvene. „Hej. Cítim sa akoby ma prešiel nákladiak.“ Povedala som a Mark ma pohladil po líci. „Budeš v poriadku, len tá bolesť prejde neskôr.“ Povedal zdrvene. „Ako vyzerá môj chrbát? Mám tam jazvy?“ spýtala som sa ho a on prikývol, no potom odvrátil zrak. Mark si to musí dávať za vinu, pretože on je taký. Aj keď to nie je jeho vina, aj tak má pocit, že je. Vďaka, Robert, vďaka.

„Kath!“ začula som mamu, ktorá ku mne hneď pribehla celá vystrašená, no šťastná, že som sa prebrala. Odsotila Marka, ktorý skončil rozčapený na zemi ako žaba na ceste keď ju prejde auto a ľahla si ku mne. Hladila ma po vlasoch. Bolo to príjemné, cítiť mamu pri mne po tak dlhom čase, cítiť jej vôňu a počuť jej hlas. Cítim sa bezpečne v jej objatí. „Katherine? Spravil ti to Robert?“ spýtala sa ma vážne akoby to priam vedela. A sakra, čo jej na to mám povedať? Pravdu? Ak jej poviem pravdu, tak ma Robert zmláti viac. No čo ak jej poviem pravdu a mama ma vezme preč? Čo najďalej od neho.

„Kath. Bol to on, však?“ tentokrát sa ma spýtal Mark, ktorý sa nejako pozviechal zo zeme. Jemne som prikývla a rozplakala sa, keď som si na to spomenula. Počula som ako Mark vydýchol a do niečoho vrazil, potom som len počula ako dupoce nahnevane dolu schodmi. „Mrzí ma to, Kath. Mala som ťa ochrániť. Tak veľmi ma to mrzí.“ Povedala mama pomedzi plač a pritiahla si ma k sebe. „Nie je to tvoja vina, mami. Nevedela si to.“ Povedala som a dala som jej pusu na čelo. Nevedela to ako by aj mohla? Ja hlúpa som nikomu nič nepovedala, pretože som sa bála. „Bolí ťa to?“ spýtala sa ma zdrvene mama. „Áno. Bolí ma celé telo, ako keby ma prešiel nákladiak.“ Povedala som jej presne to isté čo aj Markovi.

Bola to pravda, už len dýchanie ma bolí. „Zajtra to bude lepšie, neboj sa. Len dnes musíš ležať a nehýbať sa.“ Povedala pokojnejšie a zotrela si slzy. „Mami? Ako je možné, že žijem? Veď včera som bola na tom vážne zle. Videla som sa v zrkadle.“ Povedala som znepokojene a mama sa divne zatvárila. „Privolala som anjela, aby ťa vyliečil.“ Povedala a ja som sa zasmiala. „Mami, sú to len príbehy. Príbehy, ktoré si mi vravievala ty alebo Mark, keď som bola malá na dobrú noc.“ Povedala som a pozrela sa na ňu lepšie. Mama bola vážna, nezasmiala sa. „Mami?“ oslovila som ju. „Zajtra ti všetko poviem, dobre? Dnes musíš odpočívať.“ Povedala a dala mi pusu na čelo. Čo do pekla? Ako? Veď sú to len príbehy na dobrú noc alebo aby som poslúchala. Žiadne príšery neexistujú.

„Mami, problém.“ Povedal Mark hneď ako vošiel do izby a tým ma vytrhol z premýšľania. Mama sa postavila z postele a šla za Markom. Nepočula som o čom sa bavili, no podľa toho ako mama rýchlo vyšla z izby a ako Mark rýchlo a ochranársky prišiel ku mne mi to doplo a moje srdce začalo šialene biť. „Je tu Robert, však?“ spýtala som sa vydesene a Mark mi venoval ten jeden z jeho pohľadov. „Nedovolím, aby sa ťa čo i len dotkol.“ Povedal vážne a vytiahol dýku. Keď som ju uvidela, prekvapila som sa.  „Kde si ju preboha vzal?“ spýtala som sa vydesene a zmätene. „Všetko ti to povieme, len teraz mi musíš veriť.“ Povedal vážne a zároveň pokojne a ďalej sa pozeral na dvere. „Tak toto vôbec nie je divné.“ Zašepkala som a stisla som Markovi ruku.