The Heir of Hell

Chapter 8

„Takže Kath, toto sú posledné dve krabice, ktoré boli v kufri.“ Oboznamoval ma Mark hneď ako vošiel do mojej izby. Následne položil dve krabice na zem vedľa seba a pozrel sa na mňa. „Čo je?“ spýtala som sa ho zvedavo. „To sú všetky tvoje veci?“ spýtal sa ma prekvapene. Prikývla som a Mark sa chytil za čelo a vydýchol si. „Fajn. Sprav si izbu a potom pôjdeme na nákupy, pretože keď sa pozriem do tvojho šatníka, chce sa mi plakať.“ Oboznámil ma a odchádzal z mojej izby. Tesne predtým než zatvoril dvere sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou, potom zatvoril dvere. „Čo do kelu?“ spýtala som sa sama seba prekvapene.

Tak to nebolo vôbec divné. „To je idot.“ Povedala som cez smiech sama pre seba a pobrala som sa ku krabiciam. Otvorila som ich a usmiala som sa. „Mark ty jeden.“ Ani som to nedopovedala, pretože som bola očarená. On vedel, že nebudem chcieť všetky staré veci a preto mi dal nové. Dokonca ich zladil s kúpeľňou. No ja ho zbožňujem. V krabiciach sa nachádzali vankúše jemne ružovej farby, paplón čiernej farby a veľa dekorácií, no mne padol zrak na jednu vec. Hneď som vybrala chlpatú šedú deku a zostala som v šoku. „Mark! To si nespravil!“ zakričala som prekvapene a zároveň naduto. „Ale áno! Ty šedá myš!“ zakričal po mne posmešne a ja som mala sto chutí bo zadrhnúť. Sakra, ale tá deka je pohodlná. „Ideš na posteľ.“ Povedala som si sama pre seba a hodila ju na posteľ.

Než som si upravila izbu podľa seba, ubehli dve hodiny. Samozrejme, že som ju zladila do šedo-ružova. „Ideme?“ spýtal sa ma Mark keď vošiel do mojej izby. Prikývla som a zišli sme do kuchyne, v ktorej sa nachádzala mama. „Mami ideme kúpiť oblečenie.“ povedala som, keď som vzala z plechu hranolku. Mama ma udrela po prstoch a ja som sa na ňu prekvapene a zaskočene pozrela. „Večer sa porozprávame pri večeri a vínku. Musím ti niečo dôležité povedať.“ Povedala mama vážne a pohladila ma po líci. Prikývla som a Mark ma ťahal do auta. „Dávaj na ňu pozor!“ skríkla bojazlivo mama na Marka. Sadla som si do BMW-čka a zapásala sa. Mark zapol hudbu, konkrétne pieseň Carry on my Wayward son od Kansas-u.

Pozrela som sa na neho mojím typickým pohľadom ‚to nemyslíš vážne‘ a začala som spievať. Mark dobre vie, že túto pieseň milujem a dokonca sa ku mne pridal a začal spievať. Toto je naša pieseň. Celú cestu sme spievali tú istú pieseň kolom dokola a zakaždým ma to udivovalo. Čo som spravila, že som si zaslúžila brata, s ktorým spievam v aute? A s ktorým idem na nákupy? Musela som sa usmiať nad tým aký rozkošný je, keď spieva. Proste môj veľký brácha. „Tak a sme tu.“ Povedal Mark, keď zaparkoval v podzemnej garáži nákupného centra. Pozrel sa na mňa a pousmial sa. „Pripravená?“ spýtal sa ma zvedavo. Prikývla som a vystupovala z auta.

Mark ma chytil za ruku, aby si nejaký chalan nedovoľoval a samozrejme, že ja som sa s ním chcela držať za ručičku. Príde mi to bezpečnejšie. Nemám veľmi v láske, keď je okolo mňa priveľa ľudí. Ako prvé sme zašli do obchodu so spodným prádlom. Samozrejme som si kúpila čipkový set čiernej, bielej, pleťovej a dokonca aj bordovej farby. Mark sa na mňa nechápavo pozeral. „Na čo kupuješ toho toľko?“ spýtal sa ma totálne nechápavo. „Som dievča. Musím mať veľa spodného prádla.“ Povedala som hrdo a podala som veci predavačke a Mark následne zaplatil s jeho kreditkou. Keď sme vyšli z obchodu, nasledoval ďalší a ďalší a ďalší. Takto to bolo asi tak tri hodiny.

Hneď ako sme dokončili nákupy, vrátili sme sa domov. Žiadne rande s mojím bratom, proste sme šli domov. Trocha ma to aj mrzelo, ale nedá sa nič robiť, keďže mal prácu. „Mami!“ zakričala som, keď som zázračne otvorila vchodové dvere a vošla som dnu. „Preboha Kath! Vyzeráš ako ozdobený vianočný strom!“ povedala moja krásna sestra Sara pomedzi smiech. Pozrela som sa na ňu prekvapene a ona hneď pribehla ku mne a pomohla mi s tými obrovskými taškami, ktoré som mala ovešané na rukách. „Čo tu robíš? Teda, ja nevedela som, že prídeš.“ Povedala som prekvapene a sadla som si na gauč. Sara si sadla ku mne a podala mi pohár šampanského.

„My niečo oslavujeme?“ spýtala som sa nechápavo. „Prim zajtra prepustia z nemocnice.“ Povedala mama nadšene hneď ako vošla do obývačky. „To naozaj?“ spýtala som sa neveriacky a obe prikývli. Začala som ziapať ako zmyslov zbavená a trocha som sa aj rozplakala. „Ale no tak, hádam nebudeš plakať.“ Povedala Sara so slzami v očiach. Pokrútila som hlavou a hneď som si zotrela slzy. „Na to, že sa Prim vracia domov živá a zdravá.“ Povedala som nadšene, keď som zodvihla pohár. Všetky sme si štrngli a odpili si. „Ozaj mami, chcela si sa so mnou porozprávať.“ Povedala som zvedavo a mama sa zatvárila seriózne. „Áno. Chcela som a hneď idem na to.“ Povedala mama nervózne.

„Ide o to Kath, že veľmi dávno som mala najlepšiu kamarátku, ktorá mi bola ako sestra. Ona si našla muža a dokonca aj otehotnela. Čakala dievčatko a povedala mi, že nech sa deje čo sa deje, tak ju musím ochrániť a vychovať ako vlastnú dcéru. Nevedela som čo tým myslela, no keď sa jej dieťa pred osemnástimi rokmi objavilo pred dvermi môjho domu, vedela som čo sa stalo. Teda som to tušila.“ Povedala mama zdrvene a odpila si zo šampanského. Nechápavo som sa na ňu dívala a Sara ma chytila za ruku. „To dievčatko si bola ty, Kath.“ Povedala Sara nervózne čakajúc na moju reakciu. „Takže som adoptovaná?“ spýtala som sa normálne. Obe sa na mňa pozreli zmätene.

„Tušila som to celý život. Veď ma Robert neznášal a dokonca keď som mu povedala otec, bol nahnevaný. Tak nejak mi to doplo.“ Povedala som pokojne a Sara vypila celý pohár šampanského na ex. Potom sa prudko postavila. „Idem, idem po fľašu vína.“ Povedala rozrušene a vybrala sa do kuchyne. „Ale stále to nechápem, mami. Veď som normálne dievča s normálnou rodinou. Čo je na tom, že som adoptovaná?“ spýtala som sa nechápavo. Mama sa na mňa pozrela a sťažka vydýchla. Sara sa vrátila s dvomi fľašami vína. „Načo toľko alkoholu?“ spýtala som sa jej nechápavo a ona mi venovala jeden z jej zmätených pohľadov. „Ja ho budem potrebovať.“ Povedala a dala do seba ďalší pohár šampanského. Pozrela som sa na mamu, ktorá bola nervózna. „Mami?“ oslovila som ju zdesene.

„No Kath, vieš my nie sme tak normálna rodina.“ Povedala mama sťažka a pozrela sa na Saru. „Sme lovci.“ Povedala Sara a pozrela sa na mňa. „Lovci?“ spýtala som sa zvedavo a zmätene. „Sme lovci príšer. Démonov. Vlkolakov. Katherine, všetky tie príbehy, ktoré som ti vravela, sú skutočné. Všetko je to pravda.“ Povedala mama vážne a chytila ma za ruky. „Dobre, toto ma začína desiť.“ Zamrmlala som vystrašene. „Kath, sme lovci. Pomáhame ľuďom, zachraňujeme ich životy.“ Povedala Sara ako keby to nič nebolo. „To nie je pravda. Sú to len príbehy. Príbehy, ktoré majú strašiť deti.“ Povedala som nahlas a zmätene. Chcela som odísť, no Sara ma zastavila. „Teraz ma počúvaj. Ani ty nie si normálne dievča, si lovec tak ako my. A ak teraz odídeš, budeš v nebezpečenstve.“ Povedala starostlivo a to ma vydesilo viac. Sara sa ku mne nikdy takto nesprávala.

Rozutekala som sa ku dverám, ktoré som prudko otvorila a bežala preč. Bežala som čo najďalej, ani neviem ako ďaleko som bola od domu, no začala som šalieť. „To nie je pravda. Klamú. Oni mi klamú. Nič ako vlkolaci nie je! Sú to len príbehy! Som rada, že som adoptovaná, lebo mať otca ako Robert, nie ďakujem. Teraz už aspoň viem prečo ma nenávidel. Nie som jeho.“ Povedala som pokojnejšie, no potom som začula desivý zvuk. Bolo to ako vrčanie a škrípanie zubov dokopy. Bolo to dosť nechutné, no prvá vec čo ma napadla, bol útek. Začala som utekať, no neviem, ktorým smerom bol dom. Čo ak je to nejaký psychopat? Alebo divé zviera? Preboha ani neviem čo je horšie. Prudko som zastavila, pretože predo mnou bola priepasť.

„Preboha!“ zakričala som vydesene, pretože som do nej padla, ak by ma nezachytila niečia ruka, ktorá ma zachránila. Pozrela som sa na tu osobu aby som jej poďakovala, no nikto tam nebol. „Haló?“ zakričala som s nádejou v hlase, že by sa niekto ozval. No na moje očakávanie nikto sa neozval. Zrazu niečo zašuchotalo v kríkoch a ja som si spomenula na ten čas čo som čakala na Marka, aby po mňa prišiel a vzal ma domov z bunkra. Pozrela som sa tým smerom a poriadne som sa zahľadela. Zrazu odtiaľ vyšla postava. Bol to muž, vysoký, dobre stavaný, no niečo  sa mi na ňom nepozdávalo. Prižmúrila som oči aby som zaostrila a vtedy som zbadala, že mal veľmi dlhé nechty. „Pomoc.“ Povedala som potichu a vydesene.