Prahnutie

|01.| Konečné rozhodnutie

Zaklopala som na bledé masívne dvere a netrpezlivo čakala. Od nervozity som dupala jednou nohou a mala som chuť obhrýzať si nechty. Oblečené som mala staré roztrhané tričko, ktoré končilo kdesi nad kolenami. Mala som aj kratučké šortky, ale nebolo ich vidieť, takže som vyzerala dosť divne.

Keď sa po nekonečne dlhých sekundách otvorili vchodové dvere a v nich sa zjavila tvár môjho najlepšieho priateľa, nedala som mu šancu ani na nadýchnutie.

,,Potrebujem letenku do Davis a to okamžite," vysypala som zo seba na jeden dych.

Musela som vyzerať ako narušená osoba. Vedela som si predstaviť, že som mala vypleštené oči ešte od behu z piateho poschodia na siedme.

,,Ale škola ti začína až o pár týždňov," protestoval môj kamarát a rukou si zahrabol do čiernych vlasov.

Na boku hlavy ich mal vyholené a v uchu sa mu skvela čierna náušnica.

,,Musím od nej vypadnúť," žobronila som a bola som schopná prosiť na kolenách, aby pochopil vážnosť situácie.

,,Zlatino, poznám ťa od detstva a ty od problémov neutekáš."

Benjamin sa mi veľmi intenzívne zadíval do očí, až som mala pocit, že mi videl na dno duše a mohol odhaliť, na čo myslím. Konečne odstúpil od dverí, takže som sa dostala dnu a sadla si na škaredú zelenú pohovku. Staré pružiny zaprotestovali a vydali škrípavý zvuk.

,,Nemám na výber, aspoň skôr spoznám mesto," argumentovala som.

Pozrel na mňa skepticky, svoje karamelové oči len žmúril a prevracal nimi. Zastrčila som si ryšavé vlasy za ucho a zmučene vzdychla. Bola som v koncoch.

,,Peyton, si si istá?"

Skrčil svoje obočie, až sa spojilo v jednu rovnú čiaru. Pokrútila som hlavou, ale vzápätí na to som prikývla. Toľko k mojej rozhodnosti. Strávila som uňho ešte niekoľko hodín, kedy sme sa zhovárali prakticky o ničom, pokiaľ ma nevyhodil. S rodičmi už dávno nebýval, lebo sa odsťahovali do rodinného domu, a Ben tu so mnou zostal ako morálna podpora. Poznali sme sa odmalička, preto ma veľmi mrzelo, keď si našiel prácu v meste Davis. Lenže osud mal s nami iné plány - určite tomu pomohli aj moje večerné modlitby - a prijali ma na Veterinárnu univerzitu v Kalifornii.

Mala som ešte dosť času, pokiaľ začne škola, preto mi bolo jasné, že s tým bude veľa komplikácií, ako napríklad, kde budem bývať, keďže Ben už mal vybavený podnájom s jedným chalanom. Lenže tým som sa teraz nezapodievala, sústredila som sa na pozitívne veci. Tešila som sa, že konečne vypadnem, že budem mať pokoj a šancu žiť vlastný život.

Našťastie boli voľné letenky, aj keď bola podstatne drahšia cena, ale obetovala som svoje úspory. Odlet bol presne o dva dni, ráno o štvrtej. Začala som sa postupne baliť, spod postele som vytiahla jeden starý zaprášený kufor a cestovnú tašku. Nemala som toľko veľa vecí, preto sa mi tam všetko poľahky zmestilo. Papiere na štúdium som mala vybavené, ešte som zavolala na študijné oddelenie, aby som zrušila internát, keďže si budem hľadať podnájom. Benov nový spolubývajúci je zatiaľ na dovolenke, takže chvíľu uňho zostanem, pokiaľ si niečo nenájdem. A bude to sakra ťažké, keďže nebudem sama.

Akurát v tom momente sa mi o nohu obtrela Ava, hnedá kokeršpanielka. Pohladila som ju po hlávke, zaborila svoje prsty do jej mäkkej srsti a ona zaštekala. Musela som ju utíšiť, pretože vo vedľajšej izbe bola mama a nechcela som ju budiť. Naozaj som sa tešila na štúdium, na prax v miestnej klinike a na všetky tie nové poznatky. Ešte nikdy som sa tak netešila do školy, ale rozdiel bol chodiť na strednú školu, než na vysokú. Bude to pre mňa niečo nové a dúfala som, že aj zábavné.