Prahnutie

|14.| Deň otvorených dverí

Mohlo byť už niekoľko hodín po obede a ja som stále ležala v posteli, ani som sa nenamáhala pohnúť. Zachary mi zaklopal na dvere len raz, ale to som bola ešte v polospánku a odvtedy sa už neozval. Určite mi chcel dopriať súkromie, keďže som mu včera vyplakávala zopár hodín v náručí. Ava sa ku mne túlila, akoby cítila, že sa niečo dialo a za toto jej tušenie som bola nepredstaviteľne vďačná.

Dnes som nemala nič na pláne, preto som sa neobťažovala zdvihnúť mobil, keď mi volal Benjamin. Nemala som na nič náladu a aj tak by som sa rozrevala ako malé dievča. Necítila som sa ešte dostatočne silná, aby som to povedala najlepšiemu kamarátovi. Aiden sa mi neozval, nenapísal mi ani jednu esemesku a aj keď som si to nechcela priznať, neskutočne ma to trápilo.

V dome bolo už pár minút ticho, z čoho som usúdila, že sa už Zachary pobral do ordinácie. Nepočula som ani tľapkanie psích labiek o podlahu, takže si možno so sebou vzal aj Jamieho. Tým som si však nebola stopercentne istá. Opäť mi začal vyzváňať telefón a tentoraz som sa poň načiahla.

Stlačila som zelené tlačidlo a zrúkla: ,,Nevyvolávaj mi, Ben-"

Než som ale stihla dokončiť vetu, prerušil ma veľmi známy hlas.

,,Ani sa neopováž zrušiť tento hovor, Peyton."

Jej hlas sa mi zarezal až do špiku kostí, zamrazilo ma a v mihu sekundy som sa posadila na mäkkej posteli.

,,Keby viem, že mi voláš ty, ctená matka, ani za milión by som ti nezdvihla," zasyčala som poháňaná hnevom, ktorý možno ani nebol mierený na ňu.

,,Zasa si drzá, ty malá nevďačnica, ale to sa dalo čakať. Kde si? Mala si byť už dávno doma," prehovorila, jej hlas bol mierne poznačený alkoholom, ale rozprávať ešte očividne dokázala.

,,Jasne som ti povedala, že sa tam už nikdy nevrátim. Čo na tom nechápeš?" vysvetlila som jej znova, ako už aj mnohokrát predtým.

,,Peyton, ja neviem bez teba žiť..." skuvíňala, ale mne bolo akurát tak zle. Zle z jej pretvarovania, správania, postoja.

,,Prestaň, nemyslíš to vážne. Nikdy si ma nemala rada," vyriekla som po dlhom uvažovaní.

,,Mám ťa rada, jasné, že ťa mám rada. Si moja dcéra!" obraňovala sa a vedela som si predstaviť, že nezmyselne behala po byte a nervózne sa ošívala.

,,Nemáš ma skutočne rada. Máš rada moje-" začala som hovoriť, ale nejaký buchot ma prerušil. Pustila som mobil z ruky, nedbala som na to, že som volala, a rozbehla som sa k dverám, odkiaľ sa to ozývalo.

,,Peytooon!" počula som krik spoza zatvorených dverí, keď som k nim dobehla.

,,Sakra!" zanadávala som. ,,Vypadni, Aiden!" zakričala som, keď som mierne poodchýlila dvere.

Opieral sa o rám, pretože inak by sa nedokázal udržať na vlastných nohách. Vlasy mal strapaté, ako keby si do nich stále chodil rukami, možno aj áno, a oči mal zakalené. Nevedela som či od alkoholu, alebo si niečo šupol, každopádne vyzeral zúbožene. Preto som sa nad ním zľutovala a pustila ho dnu. Teda, musela som mu pomôcť, pretože očividne nedokázal ani sám chodiť.

,,Ako si sa sem dostal?" spýtala som sa ho, keď som ho uložila na pohovku.

Bol ťažký, ale už som s tým mala nemalé skúsenosti, preto som už mala zabehnutý určitý postup. Prišla sa na nás pozrieť aj Ava, ktorá naňho začala štekať. Asi sa jej nepáčil ten alkoholový závan, ktorý som z neho aj ja zacítila. Chcel niečo povedať, ale zasekol sa a potom sa rozosmial. Už teraz som si nadávala, že som ho pustila dovnútra, mal zostať tam, kde sa ožieral.