Prahnutie

|36.| Tisícky zabodnutých nožov v srdci

Vystúpili sme z lietadla, vstávala som o pol piatej a bolo to na mne vidieť. Na sebe som mala čierne čipkované šaty s odhaleným chrbtom. Nechcelo sa mi brať žiadnu príručnú batožinu. Za mnou kráčal otec, ktorý sa rozhodol, že pôjde so mnou tiež a dokonca mi zaplatil letenku.

Popravde, aj tak by som si ju sama nemala ako financovať. Peniaze z brigády som míňala na učebnice a staranie sa o Avu. Tú som nechala u Scotta a Hanny. Za otcom kráčal Benjamin. Vlasy mal rozstrapatené, akoby sa nečesal, čo bola aj pravda a mohla som to potvrdiť.

Obaja mali na sebe čierny oblek, len Benov bol o čosi novší. Nepýtala som sa, ako si mohol dovoliť letenku, keďže sa minule sťažoval, že mu neplatia až tak veľa, a navyše si kúpil aj novú počítačovú hru.

Keďže sme nečakali na žiadnu batožinu, čoskoro sme sa dostali preč z letiska. Otec privolal taxík, sadol si vedľa šoféra a my dvaja sme sa nasúkali dozadu. Ben ma okamžite objal, vedel, aké to bolo pre mňa ťažké. Pritúlila som sa k nemu a každý by si myslel, že my dvaja tvoríme pár. Ale poznali sme sa až príliš dobre, aby sme skúšali takúto úroveň vzťahu, vyhovovalo nám to takto. Bol to predsa môj brat, len mal iných rodičov. Pre mňa bude vždy predstavovať rodinu.

Pozerala som von oknom, sledovala mihotajúcu sa krajinu, zelené šmuhy, ktoré predstavovali stromy. Ben si s niekým písal, pretože som počula, ako naliehavo ťukal do klávesnice. Neriešila som to, pretože ľavou rukou zvieral tú moju a to mi teraz stačilo. Pravdupovediac som dianie okolo seba veľmi nevnímala, pretože by som sa každú chvíľu rozplakala. A už som nechcela plakať, pretože oči ma štípali a tvár som mala celú fľakatú.

Keď sme sa dostavili na miesto, otec akurát platil taxikárovi a ten sa ozval: ,,Idete na svadbu, keď ste takto nahodení?"

Práve som vystupovala, ale aj tak som to počula a do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy.

,,Na pohreb," odpovedal otec strnulo, vložil mu požadovanú sumu do dlane a zabuchol dvere.

Môj kamarát mi poriadne stlačil ruku a tou druhou ma objal. Tak sme vykročili vpred. Na tejto policajnej stanici som bola už viackrát. Napríklad vtedy, keď nás prichytili s Benom v podchode, ako sme si podávali najlacnejšiu fľašu vodky. Boli to pekné spomienky.

Teraz to však bolo omnoho horšie. Policajti chceli, aby sme spísali výpoveď a potom sme sa mali dostaviť do márnice identifikovať telo. Nechápala som, na čo to bolo dobré. Našli ju predsa v byte, bolo jasné, že to je ona. Zhlboka som sa nadýchla a trhane som vypustila vzduch ústami.

,,Bude to dobré, to zvládneš," uistil ma Ben.

Otec kráčal prvý, otvoril nám dvere a my sme sa tak ocitli vnútri. Páchlo to tam údeným mäsom a cigaretovým dymom. Prišlo mi zle. Žalúdok som mala beztak od rána stiahnutý a tento smrad tomu nepomáhal.

,,Chcete počkať vonku?" opýtal sa.

Videl, že mi nebolo dobre, a keby som mala po ruke zrkadlo, určite by som videla, že som bola bledá ako stena. Ben však odpovedal za mňa, a tak sme sa otočili a vyšli na čerstvý vzduch. Okamžite som sa nadýchla a snažila sa dostať preč tie vône na stanici.

,,Pamätáš, ako sme sa tu ocitli prvýkrát?" začal Ben.

Vedela som, že ma chcel priviesť na iné myšlienky a bola som za to veľmi vďačná. Len som prikývla, pretože keby niečo poviem, vyjde zo mňa len vzlyk. A on teda ďalej rozprával, pripomínal mi trápne veci, ktoré sa nám stali a nebolo ich málo.

Bola som rada, že to pre mňa robil, ale aj tak sa mi chcelo každú chvíľu plakať. Kvôli mame, kvôli tomu, čo stalo, že som som jej nedokázala pomôcť, že som tu pre ňu nebola, kvôli tomu, že so mnou prišiel otec, že som sa s ním neskontaktovala už skôr, že tu pre mňa bol Benjamin. Vážila som si každého jedného skutku, ktorý pre mňa spravil. Pretože to robil nezištne a z lásky.