Prahnutie

|19.| Večne utekajúci Ben

Cez plece som mala prehodenú obrovskú tašku, najväčšiu akú som našla, a hádzala som do nej potrebné veci. Ava ma sledovala, cupitala za mnou ako poslušný psík a občas zaštekala. Dnes som ju so sebou nebrala, tak som ju pohladila za ušami a ďalej som sa venovala potrebným veciam.

Zastavila som sa v kuchyni, aby som si odchlipla z ešte stále horúcej kávy. Znova som sa vrátila do izby, odhrnula papiere do školy, z ktorých som sa učila, a otvorila skriňu. Ava prišla za mnou, posadila sa do stredu miestnosti a pozorovala ma.

Obliekla som si biele šaty bez ramienok a hodila do tašky plavky. Mobil mi už zvonil niekoľko sekúnd, ale s plnými rukami som ho nedokázala zdvihnúť. Do toho mi začala štekať Ava, takže som mala o zábavu postarané. Keďže som tušila, že to bol Ben, nechala som to tak, aj keď ma za to neskôr určite dorazí. Ešte som tam nabalila aj nejaké jedlo, do ruky vzala perlivú minerálku a mohla som vyraziť. Keď som otvorila dvere, už za nimi stál spomínaný.

,,Tiež ťa zdravím, priateľu," zavtipkovala som, keď otváral ústa, aby mi vyčistil žalúdok. Meškala som už pol hodinu.

,,No poď už, Peyton," kapituloval nakoniec a chytil mi tašku, pokiaľ som zamkýnala.

Zviezli sme sa výťahom dole a nasadli do Benovho auta. Tašku som mala položenú na stehnách, zatiaľ čo cúval. Nahlas som pustila rádio, pretože hrali nejakú super pesničku. Počas cesty sme sa nerozprávali, lebo sme spievali, aj keď nám to nešlo. Hlavne asi mne, ale aj tak som pokračovala, s Benom som sa poznala dosť dlho na to, aby som sa pred ním hanbila.

Vlasy som mala spletené do vrkočov, takže som musela počúvať hlásenia o tom, že vyzerám ako trinásťročná tínedžerka. A čo. Mne to bolo ukradnuté.

Keď konečne zaparkoval, vypol motor a vyteperili sme sa z auta, naskytol sa nám pohľad na pláž. Nestihla som sa ani vynadívať, keď sa môj najlepší kamarát rozbehol.

,,Ben, čakaj!" kričala som za ním, ale bolo to márne.

Ťažká taška ma spomaľovala, nestíhala som ho ani dobehnúť a v šľapkách cez prsty sa tiež nebehalo práve pohodlne.

,,Stoj!" skúsila som znova, ale vietor odnášal moje slová a Benjamin naďalej utekal, akoby prvýkrát videl pláž a vodu.

Zahromžila som, rozbehla sa ešte viac a vtom som sa vykotila do piesku. Zvrtla sa mi noha, šľapka sa mi pošmykla a myslím, že som ju aj pokazila. Piesok som mala všade, aj na takých miestach, na ktorých by ho normálny človek nechcel. Kýchla som si, keď sa mi dostal aj do nosnej dierky a vypľula kusy so slinami. To som mala za to, že som bežala s otvorenými ústami.

Keď som sa už zdvíhala, všimol si ma Ben. A začal sa rehotať ako nenormálny. Ukázala som mu prostredník a naštvane som sa pozviechala. Veci z tašky sa rozsypali po pláži, tak som ich tam chytro hodila späť. Oprášila som sa, aj keď na tých bielych šatách bolo vidieť, že som sa váľala v piesku. Rozložili sme deku, okolo nás nebolo veľa ľudí. Netušila som prečo, ale neprekážalo mi to.

,,Musím sa prezliecť do plaviek," oznámila som a v ruke som zvierala tie dva malé kúsky látky.

,,A čo chceš odo mňa?" pozrel sa na mňa.

Vyzliekol si tričko, ktoré zhúžval v taške a na sebe mal len žlté plavky s ananásmi.

Už som spomínala, že som dávala najlepšie darčeky?

,,No, aby si ma nejako zakryl, nech sa môžem prezliecť," vyhlásila som a pohodila rukami, akoby to bolo také zložité.

Prikývol, vzal uterák a držal ho pred sebou ako oponu. Rýchlo som si natiahla spodný diel, ešte kým som mala šaty. Ben odvrátil pohľad a posunul uterák nižšie.