Prahnutie

|28.| Opekačka, nocľah a modré montérky

Blížil sa večer a ja som pomáhala Ane v kuchyni. Zachary a Diren boli vonku a chystali drevo do provizórneho ohniska.

Krájala som cibuľu, až mi od nej slzaveli oči. Musela som žmurkať a aj tak to nepomáhalo. Chcela som to už dokončiť, aj keď ma Ana prosila, že ma vystrieda. Mne to zasa až tak veľmi neprekážalo, trocha sĺz ma ešte nezabilo. Aj keď ich bolo v poslednej dobe viac než dosť.

Keď som to mala konečne dokončené, utrela som si oči do mikiny, ktorú som mala požičanú od Zacharyho. Keby mi povedal, kam ideme, zbalila by som sa úplne inak a viac teplejšie. Takto som so sebou mala krátke a letné veci, ktoré sa skôr hodili na pláž ako na ranč.

Ana niekam zmizla, asi šla zaniesť zeleninu von. Preto som sa tam pobrala aj ja a cibuľu som položila na malý drevený stolík, kde bol aj zvyšok. Diren stál nad grilom a práve tam ukladal poriadne kusy slaninky, zatiaľ čo Zachary pridával do ohňa ďalšie polená, aby sa rozhorel ešte viac.

,,Ideš si už opekať?" ohlásil ma a hneď mi podával palicu, aby som si tam napichla špekáčik.

,,Mám snáď na výber?" hravo som mu vyplazila jazyk a vzala si od neho palicu.

Posadila som sa na drevenú lavicu. Bolo mi príjemne, keďže som sedela pred teplučkým ohňom, čomu sa potešili aj moje obnažené nohy. Mikinu mi síce požičal, ale musela som si obliecť svoje kratučké šortky, pretože jazdecké nohavice som mala celé premočené. Teraz mi to už bolo jedno, keď mi na ne hrial ohník.

Zachary si napichol tých špekáčikov viac a tiež začal opekať. Diren stál za grilom a Ana postupne nosila usmaženú slaninu a mäso.

Naozaj som bola hladná, ani som netušila, že až tak. Ale boli sme veľmi dlho preč, vrátili sme sa pred takou hodinkou a aj to nás hneď zapriahli do roboty. Ale nenamietala som, veľmi sa mi tu páčilo. Akoby som bola na inej planéte, kde si ľudia vážili prírodu.

,,Nie je ti zima?" zaujímala som sa, lebo som mu vzala mikinu.

Mal oblečené sivé tepláky a tenučké tričko, preto som sa obávala, aby neprechladol.

,,Som v poriadku, skôr sa mi zdá, že ty mrzneš," pohotovo odpovedal, keď sa pozrel na moje nohy pokryté zimomriavkami. Nad tým som sa len pousmiala.

,,Verím, že to ešte vydržím," zamrmlala som a zdvihla palicu vyššie, nejako mi začalo jedlo uhoľnatieť.

,,Tiež si taká vyhladovaná ako ja?" pokračoval v konverzácii a nepatrne sa posunul ku mne.

,,Akoby som sto rokov nič nejedla," zasmiala som sa potichu, keď mi zaškvŕkalo v bruchu.

,,Ana, Diren, poďte si k nám sadnúť," požiadal ich Zachary, ktorému pomaličky prihorievala večera.

Preto som mu rukou nadvihla tú jeho, aby som mu to naznačila, čo hneď pochopil. Aj tak som však cítila, akú ju mal studenú.

Naši hostitelia si k nám konečne prisadli a nabrali si tiež plné taniere jedla. Prežúvala som lahodnú slaninu, ktorá sa mi priam rozplývala na jazyku. Neuvedomovala som si, ako blízko bol pri mne, že sa nám dotýkali ramená a nohy.

Keď som jedla, nevnímala som to, ale podvedome som to registrovala a kvôli tomu sa mi vlievala do líc horúčava. Pripisovala som to ohňu, nechcela som si nič také priznávať. Mala by som prestať príliš nad tým polemizovať.

Keď sme boli dostatočne najedení, pobrali sme sa dovnútra. Vonku sa už dosť ochladilo, oheň pomaly doháral a ja som sa už aj začínala triasť. Ana sa aj s Direnom zavreli v izbe a ja som sa ani nestihla spýtať, ako budeme spať my dvaja.