Prahnutie

|33.| Bitka dvoch žien

Keď sme sa všetci pozoznamovali, posadili sme sa do obývačky, kde nám Ella naservírovala višňový koláč. Bol naozaj výborný, až som si musela vypýtať ešte jeden kúsok.

,,Ozaj, ešte chodíš s Aidenom?" opýtal sa otec znenazdajky.

Okamžite sa všetky oči v miestnosti otočili na mňa. Pokrútila som hlavou, nemalo zmysel klamať.

,,Keď si mi o ňom hovorila, myslel som, že spolu zostanete," pokračoval ďalej.

Popravde, nepadlo mi dobre sa o tom rozprávať.

,,No očividne nie," zamrmlala som potichu a asi aj zlomene, pretože hneď prestal.

Ella ho drgla, asi tiež vycítila, že sa mi o tom ťažko rozprávalo. Nechcela som, aby pokračovala takáto ponurá atmosféra, ale zasa tiež som nemala potrebu im povedať, že ma Aiden už rok podvádzal.

Potom začala niečo Wendy tárať a ja som sa na ňu usmiala, zachránila ma pred tými zničenými pohľadmi. Adam sedel pri nej, boli na sebe nalepení a mne to pripomenulo, ako sme kedysi s Aidenom začínali. Musela som také myšlienky zahnať do úzadia, pretože mi to nerobilo dobre.

Z ničoho nič sa mi do hlavy dostal Zachary, ako mi dával dole ramienko z podprsenky...

Toto si nemôžem robiť.

Ospravedlnila som sa a rýchlo som odišla na toaletu. Potrebovala som byť chvíľu sama. Nechcela som sa pozerať na dva šťastné páriky. Možno to bolo odo mňa pokrytecké, ale nemohla som si pomôcť. Nemala som Aidena a spomienky na Zacharyho tiež ešte veľmi boleli. A to sme spolu ani nechodili.

Zatiaľ čo som sedela na záchodovej doske, čítala som povzbudivé správy od Bena a popritom som sa smiala. Ako som ho zbožňovala. Keď sa zdalo, že prešlo už veľa času, bolo namieste vrátiť sa späť do spoločnosti. Ako som otvárala dvere, narazila som do otca.

,,Dopekla," zahromžila som, keď som sa zľakla.

,,Už som si myslel, že odtiaľ neodídeš," poznamenal s úškrnom.

,,Potrebovala som chvíľu pre seba," mykla som plecom a on sa razom zatváril chápavo.

,,Aiden ti musel veľmi ublížiť," vydedukoval, pokým sme kráčali späť.

,,Nielen on."

Ďalej sa ma však už nič nepýtal. Keď sme boli pred klenbou, ktorá viedla do obývačky, zastavil.

,,Peyton, chcel by som ťa o niečo požiadať," začal pomaličky hovoriť. Uprene sa mi zadíval do očí a mala som taký pocit, že to bude niečo dôležité.

,,Počúvam," riekla som a preglgla. Otec sa začal hrabať vo vrecku na nohaviciach, až napokon vytiahol čiernu plastovú škatuľku.

,,Chcel by som Ellu požiadať o ruku, ale najprv by som rád poznal tvoj názor," otvoril ju a odtiaľ na mňa vykúkal decentný zásnubný prsteň. Nič prezdobené, takže Ella musela mať rada jemné šperky.

Už ani neviem po koľkýkrát za deň sa mi do očí nahrnuli slané slzy. Prikývla som na znak súhlasu a potom to ešte dvakrát zopakovala. Dojalo ma, že sa ma spýtal, či s tým súhlasím.

,,Samozrejme, že mi to nebude vadiť. A ešte ma teší, že si chcel poznať môj názor. Cením si to," povedala som rozcítene a dojato.

,,Ja som rád, že ma v tomto podporíš, Peyton," pritiahol si ma k sebe a silno ma objal. Nebolo to také trápne objatie ako v reštaurácii, z tohto bola cítiť láska.

,,Určite povie áno," žmurkla som naňho a utrela som si líca dosucha.

Vrátili sme sa k ostatným. Posadila som sa vedľa Wendy a Adama. Wendy mu niečo pošepla so ucha a otočila sa ku mne.