Prahnutie

|17.| Príliš veľa prekvapení za deň

Stála som pred univerzitným komplexom a psychicky som sa pripravovala na to, čo bude nasledovať. Okolo mňa sa hemžilo mnoho študentov či profesorov a keď som sa snažila cez nich dostať dopredu, šlo to ťažko. Ale napredovala som, síce pomaly, ale aj to bolo niečo. Vedela som, že toto bude úvodný deň, nič sa učiť nebudeme, možno nám povedia nejaké informácie a pokyny ku štúdiu.

Vonku svietilo slnko, bol teplý deň, z čoho som mala obrovskú radosť. Prišli mi dve správy od Ben a Scotta, kde mi obaja priali pekný prvý deň. Obom som poslala srdiečko, nemala som čas vypisovať im siahodlhé odpovede, ako som zvykla. Prebehla som po schodoch a ocitla som sa vnútri. Bolo tu síce chladnejšie ako vonku vďaka hrubým múrom, ale aspoň tu bolo príjemne. Kráčala som za ostatnými, pretože som sa tu nevedela orientovať.

Bola som tu len raz, keď som potrebovala zrušiť internát, ale cestu do auly som nepoznala. Stretla som niekoľko ľudí z vyšších ročníkov, ktorí už všetko poznali naspamäť a automaticky kráčali na svoje prednášky. Skupinka dievčat, ktoré mohli byť o rok staršie odo mňa, sa na niečom hlasno smiala. Obišla som ich, aby som do nikoho nenarazila a pomyslela som si, že je to tu ako v bludisku. Nakoniec som zahla za roh, kde som videla najviac študentov, a onedlho som bola pred vstupnými dverami do miestnosti, kde sa konal uvítací príhovor. Dopriala som si hlboký nádych nasledovaný výdychom a so vztýčenou hlavou som vykročila.

Už som bola skoro dnu, keď som do niekoho narazila. Chystala som sa ospravedlniť, ale keď som pozrela na dotyčnú, prešla ma chuť. Najprv som zbadala jej lesklé topánky na ihličkovom podpätku, na ktorom by som sa ja s najväčšou pravdepodobnosťou zabila. Pomaly som prechádzala očami vyššie, naskytol sa mi výhľad na kratučkú ružovú a opäť lesklú sukňu, do toho mala zapravené žiarivo biele tielko a napokon som mala možnosť sa jej pozrieť do očí. Boli úplne tmavé, akoby som sa ocitla hlboko pod oceánom. Vlastne, keď som sa zamyslela, skôr pripomínali ľad. Celá bola zmaľovaná ako kraslica, pri nej som sa cítila, akoby som ani žiadny mejkap nemala. A vlasy mala blond, taký odtieň jasnej žltej až to bolo neprirodzené, čiže si ich určite farbila. Mala ich prehodené dopredu, kde jej dopadali na dve guľaté prsia, z čoho som vydedukovala, že ich mala spravené. Prirodzené by inak vyzerali.

Ale to, čo ma najviac dorazilo, bol jej povýšenecký pohľad, ako keby som bola niečo menej než ona, že sa na mňa ani nemohla pozrieť. Našpúlila pery a zhnusene sa na mňa usmiala, úplne z nej sršala pohŕdavosť. A to som ju ani nepoznala, ale už jej chýbala len čivava v kabelke, aby pôsobila ako zbohatlícka panička. A možno ňou aj bola, len psa nechala doma.

Na tom som sa zasmiala a ona okamžite zaznamenala môj smiech. V sekunde obrátila hlavu mojím smerom a prižmúrila namaľované oči. Čudovala som sa, že niečo videla cez dlhé umelé mihalnice.

,,Čo sa smeješ?" prehovorila afektovane a snažila sa vyzerať dôležito.

Nemala som voči ľuďom predsudky, bola som mierumilovný človek, ale toto zjavenie, táto žena predo mnou, to už bolo aj na mňa príliš. Preto som sa pohla ďalej, pretlačila sa cez ňu a sadla som si na miesto, aby som si vypočula príhovor.

V podstate nám rozprávali o škole, aké dosiahla úspechy a tak ďalej, samé dobré veci, ktoré som našla aj na internetovej stránke, takže pre mňa to nebolo nič nové. Aula bola plná prvákov, viac dievčat ako chlapcov, väčšina z nich mala už pri sebe potrebné učebnice a materiály, akoby sa nemohli dočkať prvej prednášky, či semináru. Ja som taká vybavená nebola, mala som kúpené dve tenšie knihy potrebné ku štúdiu, ostatné som si plánovala požičať neskôr.

Z oboch strán vedľa mňa sedeli chalani, ktorí sa očividne poznali, pretože sa cezo mňa prekrikovali. Chcela som im navrhnúť, nech sa vymeníme, ale ani by som sa nedostala k slovu. Umelú blondínu som odvtedy nevidela, dúfala som, že tak skoro ju ani nestretnem, je to predsa veľká škola.