Prahnutie

|23.| Zlomené srdce

Už dlho som sa nezobudila na takú obrovskú bolesť hlavy. Ruku som si priložila k čelu. Mala som pocit, akoby mi šla vybuchnúť, tak strašne som chcela, aby to prestalo. Zaúpela som, keď sa zvonku ozývali kriky ľudí, ktorí sa práve chystali do práce. Mala som chuť na nich zvriesknuť, všetko mi vadilo.

Ovládla som sa, dávala som to za vinu tomu hnusnému rumu. Keď si na to teraz spomeniem, nechápala som, čo to do mňa vošlo. Áno, mala som zlomené srdce, ale aby som až takto vyvádzala... To bolo nepochopiteľné.

Ledva som sa vymotala z perín a keď som sa postavila no bosé nohy, do hlavy sa mi dostala ešte väčšia bolesť. Hučalo mi v nej, akoby mi tam vyhrával koncert. Bolo to neznesiteľné.

Dostala som sa do kúpeľni, kde som sa nutne potrebovala dať dokopy. Dúfala som, že ma sprcha preberie. Zhodila som zo seba veci zo včera - očividne som sa neunúvala prezliekať. Keď som si privoňala k tričku, skrčila som nos, niekto ma musel poliať pivom. Veci som nechala na zemi, potrebovali sa vyprať a ja som pustila prúd vody. Stúpila som si podeň, aby som sa trošku schladila, kým išla vlažná voda. Striaslo ma, nebola som zvyknutá na takúto teplotu vody, preto som skúšala nastaviť o niečo prijateľnejšiu. Stále mi v hlave tepalo, ale snažila som sa to ignorovať.

Sústredila som sa na sprchu a kvapôčky vody, ktoré dopadali na moje unavené telo. Netrvalo dlho a minula sa teplá voda, tak som bola nútená opustiť sprchový kút. Zabalila som sa do voľnej osušky a docupitala som do izby. Ava v izbe už nebola a ja som si všimla pootvorených dverí. Dala som na seba tričko, ktoré mi bolo po kolená, a vydala som sa ju hľadať.

,,Ava?" zavolala som a čakala, kým pribehne. Lenže nič také sa nestalo, tak som prišla až do kuchyne. Nerátala som s tým, že bude Zachary doma, myslela som, že bol už dávno v práci.

,,Uh, ahoj, dobré ráno," pozdravil rozpačito.

Nemala som v úmysle sa mu pozrieť do očí, príliš som sa hanbila za to, čo som včera urobila. Kývla som na pozdrav, stále som sa vyhýbala očnému kontaktu. Bola som si vedomá toho, že som mala na sebe len dlhé staré tričko a nič pod ním. Mala som rozmýšľať. Necítila som sa práve komfortne, aspoň tie hlúpe nohavičky som si mohla obliecť. Pre mňa bolo bežné, že som sa prechádzala po byte bez oblečenia, chvalabohu za to, že som sa rozhodla si hodiť na seba aspoň to tričko. Nevedela som, čo by som robila, keby som sa pred Zacharym ocitla v Evinom rúchu.

,,Ava, tu si," prihovorila som sa kokeršpanielke potichu.

Môj spolubývajúci kŕmil Jamieho, hádzal mu kosti a nasypal mu granule do určenej misky. Zohla som sa, aby som vzala Avu do náručia a až potom som si uvedomila, že som mala holý zadok. Dopekla. Uprela som pohľad na veterinára, ale ten sa venoval svojmu psovi, tak som si mohla vydýchnuť. Nemala som záujme mu ukazovať zadok, dosť som toho včera napáchala.

,,Vyspala si sa dobre?"

Otočila som sa k nemu, keď som už bola na polceste, a stretli sa nám pohľady. Ten svoj som okamžite sklopila a cítila som, ako sa mi rozohrievali líca. Musela som byť červená aj za ušami.

Prečo som sa ho vlastne pokúšala pobozkať?

A vlastne nie, ja som ho pobozkala a, dokonca, som mu chcela strčiť jazyk do úst!

Som ja ale hlupaňa. V živote už nebudem piť rum.

,,Uhm," prikývla som, stále sledujúc podlahu. Nechcela som sa dlho zdržiavať v jeho prítomnosti, takže som nevedela, čo rozprávam.

,,Vážne?" nadvihol jedno obočie, asi mi nechcel veriť.

Ja by som tiež sebe práve v tomto momente neverila. Len som proste chcela vypadnúť, zavrieť sa do izby a schovať pod paplón. Nič som mu na to neodpovedala, potrebovala som súrne ujsť. A keďže sme zdieľali jeden príbytok, musela to by moja izba. Keď som za sebou zavrela, zviezla som sa po dverách na zem a sadla si. Pustila som Avu a zložila som si hlavu do dlaní.