Prahnutie

|26.| Farebné kartičky a pravda

So Zacharym sme na tom boli už pomerne dobre. Teda, snažila som sa ho veľmi neobťažovať.

Sedela som na zemi, chrbtom som sa opierala o gauč, zatiaľ čo Zachary zvolil pohodlnejšie miesto na sedenie. Hlavu som dvíhala do výšky, aby som mu videla do očí, keďže si spokojne hovel na gauči. Nohy mal vystreté pred sebou a na nich mu spokojne oddychoval Jamie. Preto sa Zachary musel trošku odtiahnuť, aby sa tam zlatý retriever zmestil.

Mne sa nesedelo práve najlepšie, ale jedným z mojich predsavzatí bolo, aby som sa sústredila, a to sa nedalo, pokiaľ by som bola vedľa neho.

Zachary sa na mňa usmieval, očami lúštil otázku, ktorá bola napísaná na žltom papieriku, ktorý som vlastnoručne vyrábala. Aspoň tie otázky som písala sama, papiere som samozrejme kúpila v obchode. Dalo mi to námahu hodinu, kým som prepísala všetky otázky na rôzne farebné papiere.

Potom som požiadala svojho spolubývajúceho, aby ma vyskúšal. Nevedela som ich všetky, s tým som ho stihla dopredu oboznámiť, ale chcela som si niektoré zopakovať. Mali sme mať veľmi ťažký test, navyše bol aj prvý, a chcela som sa hecnúť a vydať zo seba to najlepšie. Lenže keď som sa učila už druhý deň po sebe, hlava mi šla prasknúť, mala som chuť roztrhať všetky vytlačené materiály a spáliť ich na popol. Bohužiaľ, to som nemohla urobiť, ak som chcela doštudovať.

Nadýchla som sa k odpovedi, keď sa o mňa obtrela Ava, ktorá sa tým dožadovala pozornosti. Zvrtla som sa k nej, aby som sa jej trošku povenovala.

,,Peyton, sústreď sa," napomenul ma, keď som prestala dávať pozor.

Už som aj zabudla, ako znela otázka, takže bolo zrejmé, že som nepoznala ani odpoveď. Pustila som Avu, pozrela som do jeho milých a vrúcnych očí a čakala som, kým zopakuje zadanie. Hneď, ako to urobil, som si spomenula, a tým pádom som aj vedela odpovedať.

Takto sme pokračovali ešte hodinu, pokiaľ som už nebola vyčerpaná. Odpovede mi z hlavy samovoľne unikali alebo som ich možno ani nepoznala. Unavene som sa naňho usmiala, keď mi položil ďalšiu otázku z modrej kartičky. Stačilo mi počuť prvé dve slová a vedela som, že nič neviem. Bolo to smutné, ale všetky potrebné informácie mi už vyfučali niekam do sveta.

,,Myslím, že už zo seba nič zmysluplné nedostanem," šepla som napokon, keď som tri minúty úporne rozmýšľala. A nič z toho.

,,Test sa blíži. Nechcem ťa strašiť, Peyton, ale dobre sa priprav. Nie je to prechádzka ružovou záhradou," varoval ma priateľsky.

Dotkla som sa jeho kolena, ale potom som stiahla ruku.

,,Budem v poriadku, ďakujem, že sa zaujímaš. Vlastne ti ďakujem za pomoc."

Potom som sa postavila, pozbierala si všetky veci a s Avou, skackajúcou pri nohách, som sa pobrala do izby. Ešte som bola len v polovici cesty, keď sa ozvalo zvonenie môjho telefónu. Nechala som ho položený na stolíku, takže som nedovidela na meno volajúceho.

,,Zachary, môžeš to zdvihnúť?" zavolala som v domnení, že je to Benajmin alebo nejaká spolužiačka.

,,Ale-"

,,Proste to zdvihni," prerušila som ho a naznačila mu, aby mi mobil podal. Prichytila som si ho plecom, aby nespadol.

,,Mladá dáma, že si sa aj uráčila ma poctiť týmto hovorom," ozval sa hlas mojej matky.

Škaredo som zazrela na Zacharyho, ktorý len kajúcne pokrčil plecami. Ale veď sama som si za to mohla, chcela som predsa, aby to zdvihol. Vlastne ma asi chcel aj varovať, aj keď nevedel, čo sa dialo medzi mnou a mojou matkou. Nechápala som, prečo sa vždy nechám pomýliť tým, že mi volá najlepší kamarát. Už by som sa ma začať pozerať na displej.