Prahnutie

|13.| Emočne vypätá situácia

Nebola som schopná nič zo seba vyprodukovať, len som si otupene sadla na posteľ. Počula som, ako sa blížili kroky, asi Aidenove, ale to ma v tej chvíli zaujímalo čo najmenej.

Kto bola, sakra, tá ženská a prečo sa Aiden zľakol, keď prijala hovor?!

Vzdialene som zaznamenala, že niečo hovoril, ale nevnímala som jednotlivé slová, nejako spolu splývali a mne to bolo jedno. Snažila som sa to všetko vytesniť, nezaujímali ma jeho trápne výhovorky, alebo čo sa mi to snažil nahovoriť. Sedela som na posteli, cítila som sa telom aj duchom neprítomná a len som si telefón držala pri uchu, aj keď som mohla dávno zložiť.

,,Láska, počúvaš ma vôbec?" prebral ma zo zamyslenia jeho hlas, až som sa strhla.

,,Nevolaj ma láska," precedila som pomedzi zuby totálne vytočená. Na druhom konci linky zostalo na chvíľu ticho.

,,Kto je Peyton?" opäť sa ozvala tá žena, ktorá s ním očividne trávila čas.

Vtedy do mňa vošlo sto čertov, až som sa postavila, spravila som tri kroky - dosť nahlas, pretože som nahnevane dupala - a nervózne som si rukou zahrabla do vlasov.

,,Kto je tá ženská s tebou?" zavrčala som. Na jednej strane som to nechcela vedieť, ale z druhej strany som bola až príliš zvedavá.

,,Keby si ma počúvala, láska, tak by si zistila, že to je moja kolegyňa. Práve som na brigáde, netušil som, že mi zdvihne telefón. A keď sme už pri tom, kto bol ten chlap, s ktorým som predtým volal?" vysvetľoval mi Aiden horlivo.

Na chvíľu som sa upokojila, aj keď vo mne stále driemal ten plamienok pochybností, ale nemala som žiadne argumenty. Jasné, že pracoval, jasné, že s ním robili aj ženy, jasné, že mu len zdvihla hovor, jasné, že ma neklamal, jasné, že ma nepodvádzal... Ale aj tak som s tým nebola na sto percent stotožnená, ale nemala som mu čo povedať alebo vytknúť. Potom nastal ten čas, kedy by som mala ja hovoriť, kedy by som mu ja mala vysvetliť terajšiu situáciu.

,,To bol môj spolubývajúci, našla som si vlastný byt. Teda podnájom," vyriekla som a už som sa trošku upokojila.

,,A to ti nenapadlo, že by si to so mnou prediskutovala?"

Spravila som čudnú grimasu, bola som si istá, že sa mi od zamračenia skrčilo obočie do rovnej čiary a hryzla som si do pery.

,,Práve som ti to oznámila," odvrkla som, pretože to, ako sa správal, ma pekne krásne začalo iritovať.

Aiden sa len zasmial, ale počula som, že to nebol úprimný smiech, ale taký ironický, ba až posmešný.

,,Čo si o sebe myslíš, Peyton?" vyhŕkol do telefónu.

Zamrazilo ma, jeho hlas znel arogantne, akoby to vôbec nebol môj milovaný priateľ.

,,Nechápem, o čo ti ide."

Mala som chuť tresknúť ten hlúpy mobil o zem, pošliapať po ňom a v prvom rade ukončiť tento rozhovor. Ale neurobila som to, na to som bola príliš zbabelá.

,,Veľmi dobre vieš, čo tým myslím. Láskavo sa nehraj na sprostú, pretože obaja vieme, že nie si. Chceš, aby som žiarlil? O to ti ide?" vysypal zo seba náhlivo.

Toto bola tá vec, ktorá mi na ňom vadila už od začiatku vzťahu.

Žiarlivosť.

Prehnaná žiarlivosť.

Neznášala som to. Ktokoľvek sa na mňa pozrel, hneď bolo zle. Okamžite sa ma začal pýtať, či ho poznám a kadejaké iné veci.

,,Odpovedz!" skríkol, keď som sa dlhšie neozývala.

,,Nezvyšuj na mňa hlas, Aiden!" zakričala som mu späť. ,,Je mi jedno, či žiarliš, nespravila som to schválne. Proste mal voľnú izbu, nevadila mu Ava a nemusím ani veľa platiť."

,,Lebo mu platíš inak, však?!" hneď sa do mňa obul, ani ma nenechal pokračovať.

,,Tak toto si od teba vyprosím, tento rozhovor je u konca," povedala som s pokojným hlasom a stlačila som červené tlačidlo.

Takéto správanie som od neho nečakala. Mobil som hodila niekam za seba a už som cítila v očiach tie zradné horúce slzy. Zaborila som tvár do vankúša a rozplakala som sa ako malé dieťa. Slzy mi stekali po lícach a moje vzlyky našťastie tlmil vankúš.

,,Čo som komu spravila?" mrmlala som si dookola.

Cítila som sa hrozne nanič, zle sa mi dýchalo, srdce mi splašene bilo, akoby som vyviedla niečo neodpustiteľné. Ani som nepočula, ako sa otvorili dvere, keď sa zrazu posteľ pod niekoho váhou prehla. Potom som pocítila ruku na chrbte. Najprv mi ju tam len položil, akoby ma chcel utešiť, ale neskôr mi dlaňou začal prechádzať po celej dĺžke chrbta a hladil ma. Pomaly, sústredene, jemne.

,,Viem, že by som sa do toho nemal starať, ale čo sa deje?" ozval sa jeho hlas. Znel starostlivo a mne sa na chvíľu zazdalo, že ho to aj zaujímalo.

Nevedela som, prečo som sa vyhrabala spod perín, prečo som mu ukázala uplakanú, červenú tvár a prečo som sa naňho nepatrne usmiala. Zadívala som sa mu do tých úžasných modrých očí, až som na malý moment zabudla na svoj žiaľ. Pohľad mi opätoval, neuhol zrakom ani raz, ale ja som pocítila, že sa začínam červenať. Preto som sklopila svoje oči k rukám, v ktorých som si žmolila látku oblečenia.

,,Nemusíš mi nič hovoriť, len ma ničí pohľad na tak krásne dievča so slzami v očiach," znova prehovoril a mne sa vtedy otočil svet o stoosemdesiat stupňov.

Povedal mi, že som krásna? Krásna?

Stále som sa naňho nevedela pozrieť, netušila som, čo by som mu povedala, a ešte ma aj týmito slovami pripravil o dych. Aj napriek tomu, že sme boli dvaja cudzí ľudia, zaujímal sa, čo sa stalo. Keďže tu nebol Ben, ktorému by som sa zverila, potešila som sa. Nevedela som, čo mám robiť, nechcela som ho zaťažovať svojimi problémami, mohli by sa mu zdať trápne a detinské. Sama som netušila, čo sa vlastne stalo, aký mal Aiden problém.

Lenže, keď som zavadila zrakom k mobilu, ktorý sa odvtedy ani raz nerozozvučal, nadobudla som zistenie, že ho to ani netrápilo. Inokedy sa mi vždy snažil dovolať späť, nikdy nenechával hádky neukončené. Nemal to rád, vždy sa o mňa staral. Tak čo sa to teraz s ním porobilo? Mohla za to brigáda, že nemal čas ani na obyčajné zavolanie, alebo som mu už bola ukradnutá?

S takýmito myšlienkami som sa pohla na posteli a bez premýšľania som sa schúlila v Zacharyho náručí. Najprv stuhol, ale nakoniec si opatrne obmotal ruky okolo môjho pása a tak zostal. Nepohol sa, keď som začala opätovne vzlykať, nič nepovedal, keď som mu zmáčala tričko slanými slzami a to som si vážila.

Málinko som sa striasla, keď ma chytil na zátylku, pretože mal studené prsty. Nakreslil mi tam zopár krúžkov, čo bolo od neho veľmi milé gesto, a potom svoju ruku presunul do mojich vlasov. Vtedy som privrela viečka a vydýchla som si. Bola som rada, že som mala aspoň nejakú oporu, aj keď vlastne nevedel, čo sa stalo a prečo som plakala. Alebo skôr kvôli komu. Možno som na to nemala dôvod, možno som bola príliš hysterická a možno som mala na to plné právo. Lenže človek robí nepremyslené veci, keď sa jedná o zranené city. A práve teraz som mala v srdci jednu obrovskú dieru. A preto som zotrvávala v jeho náručí a on mi to dovolil.

Keďže som zistila, že sa mi test odložil, tak som si dnes sadla za notebook a rozhodla som sa niečo napísať. Dnes taká pocitová, emočná a možno trochu zmätená kapitola. Čo na to vravíte? Myslíte, že sa Peyton a Aiden udobria? A nie je Zachary proste zlatíčko?😊
Ďakujem za všetko❤
Baruš