Prahnutie

|39.| Upratovanie a zábava v jednom

Keď som sa ráno zobudila, čítala som si správy, ktorými ma Ben zaspamoval. Dokonca mi písala Naomi a zisťovala, ako sa podarila otcova svadba. Unavene som zívla, bolo len osem hodín a ja som toho veľa nenaspala. Poriadne som sa ponaťahovala po celej posteli, keďže Zachary niekam zmizol. Opäť som zívla a pricapila si ruku na ústa.

Nutne som potrebovala kávu. Inak som bola schopná zaspať na spoločných raňajkách. Odložila som telefón, prehodila si cez seba sveter a takto som sa vybrala do kuchyne. Vedela som, že tu nejaká musela byť. Celý večer predsa nosili nejaké jedlo.

Otvorila som dvere, najprv som nakukla, či sa niekto nenachádzal na chodbe, a keď som sa presvedčila, vybehla som von. Naozaj som sa rozbehla, aby som bola čo najskôr v cieli. Nenašla som žiadne papučky, preto som bežala bosá po ľadovej podlahe. Nechcela som si obúvať lodičky, už teraz som mala dostatok pľuzgierov.

Konečne som našla kuchyňu. Myslela som si, že som tam sama, ale potom som pri kávovare zbadala svojho nového priateľa.

,,Aj som sa čudovala, kde si zmizol," poznamenala som.

,,Pokazila si mi prekvapenie, Peyton," povedal naoko urazene.

,,Aj tebe dobré ráno," popriala som, keď sa ku mne naklonil pre bozk.

,,Dobré ráno," zašepkal, keď sa naše pery oddelili.

,,Čo robíš?"

,,Kávu, pretože ma každou chvíľou vypne," vzdychol a pretrel si oči. Tak s tým som mohla jedine len súhlasiť.

Posadila som sa na stoličku a čakala na svoju dávku kofeínu. Príšerne ma bolela hlava, pretože sme sa včera s Benom pretekali, kto vypije viac rumu. Už by sme s tým mohli prestať. Vyhrala by som, ale Zachary ma pozorne sledoval, takže ma odtiahol. Takto vyhral Benjamin a ešte stále mi posielal správy s oslavnými pohyblivými obrázkami.

,,Ďakujem," zamrmlala som, keď predo mňa postavil pariacu sa šálku.

Naklonila som sa a nadýchla sa špecifickej vône. Úžasné, presne toto som potrebovala.

Začal na stôl ukladať taniere plné dobrôt a až potom si sadol vedľa mňa. Akurát som si do úst vkladala slaninu, keď som zbadala otca. Bol oblečený v nohaviciach a košeli. Keď som sa pozrela na seba, cítila som sa divne. Stále som mala na sebe pyžamo a cez to prehodený sveter.

,,Dobré ráno, deti," radostne pozdravil.

Deti? Ten mal až príliš dobrú náladu. Usmiala som sa naňho, keď sa blížil k nám.

,,Peyton, môžeš ísť sem?" požiadal ma.

Nemala som čas namietať, keďže Zachary ma v podstate vystrčil zo stoličky. Bosá som sa k nemu vybrala. Trošku sa pousmial, keď videl, ako som bola oblečená. Alebo v tomto prípade neoblečená.

,,Všetko najlepšie k tým dvadsiatym prvým narodeninám, dcérka," zablahoželal mi.

Áno, mala som sa lepšie obliecť. Nemala som vychádzať z tej izby v pyžame, prebehlo mi hlavou.

,,Ďakujem," úprimne som sa usmiala.

Dal mi pusu na obe líca a vtiahol ma do poriadneho objatia. Potom mi niečo vtlačil do rúk.

,,Nemal si si robiť starosti," zaúpela som, keď mi doplo, čo to mohlo byť.

,,Nerobil som si žiadne starosti. Tak dlho som ti nemohol nič dať," vysvetlil smutne.

,,Ďakujem," mrmlala som, zatiaľ čo som rozbaľovala malinký balíček.

Dúfala som, že to nebolo nič drahé. Keď som konečne odstránila všetok prebytočný papier a vzala do rúk nový a úplne úžasný stetoskop.