Prahnutie

|02.| Nemravné správanie v lietadle

Vystúpila som z taxíka, za sebou som ťahala ťažký kufor a cez plece som mala prehodenú cestovnú tašku, ďalšiu prenosnú kabelku, v ktorej sa krčila Ava, a batoh. Ešte, že som si obula tenisky, v šľapkách by sa mi oveľa horšie utekalo cez letiskovú halu. Počas behu som vytáčala Benovo číslo, obzerala sa, aby som niekoho nezrazila, a postavila som sa do radu pre výdaj leteniek.

,,Dopekla, už to zdvihni!" namosúrene som skríkla, až sa niekoľko ľudí na mňa pozrelo.

Tvárila som sa akože nič. Do toho začala štekať Ava, takže som ju musela upokojiť. Konečne som sa dostala na rad, panej za pultom som podala občiansky preukaz a ona mi vytlačila letenku. Prevzala som si ju a išla som na bezpečnostnú kontrolu. Do prepravky, ktorá tam bola, som vložila hodinky, prstene, kľúče, proste všetko kovové a na pás som položila batoh a zvyšnú batožinu. Keď sa mi Ben neozýval, bola som nútená tam položiť aj telefón. Už som bola na rade, tak ma požiadali, aby som prešla cez skener. S malou dušičkou som spravila krok a okamžite sa ozvalo pípanie.

,,Prejdite si nabok," požiadal ma veľký chlap.

Spravila som, ako nakázal a s nejakým prístrojom ma kontroloval.

,,Vyzujte si topánky."

Pretočila som očami, ale zohla som sa a začala rozväzovať šnúrky. Tenisky som odložila ďalej a on pokračoval.

,,Vyzlečte si aj sveter," nariadil.

Zmätene som naňho pozrela, nadvihla som obočie, či si snáď zo mňa uťahoval a pokrútila som hlavou.

,,Veď ja pod tým nič nemám," artikulovala som a dávala dôraz na každé jedno slovo.

Chlap na mňa uprel zrak, vzápätí sa zadíval von, kde bolo prinajmenšom tridsať stupňov a znova na môj biely sveter.

,,No čo, v lietadle mi býva zima," pokrčila som plecami na vysvetlenie.

,,Hádam nechcete, aby som tu bola v podprsenke," zalapala som po dychu, keď sa nejako nemal k slovu.

Znova nič nepovedal, len mierne krútil hlavou a skenoval ma. Prístroj zapípal pri mojich ušiach a mne vtedy doplo, že som si zabudla sňať náušnice. Keď sme všetko vyriešili a už som nepípala, akurát mi zazvonil telefón. Škoda len, že práve prechádzal röntgenom a ďalšími opatreniami. Preto si celá letisková hala vypočula pesničku Rumors od Sofii Carson. Napokon som konečne skončila so všetkými bezpečnostnými kontrolami a mohla som tak zavolať kamarátovi.

,,Peyton, kde toľko trčíš?!" ozval sa po prvom pípnutí.

,,Už som prešla kontrolou, jeden veľký trapas. Zaspala som, preto meškám," vysvetlila som.

Ben ma zrušil, pretože sa onedlho na mňa vrhol.

,,Ty si trúba! Už je všetko v poriadku?" spytoval sa.

Vyrozprávala som mu, čo sa mi stalo, na čo sa začal smiať ako pomätený. Odlet sme mali naplánovaný o hodinu, takže sme ešte šli na kávu. Potrebovala som to, pretože som bola schopná zaspať.

,,Už si si pozerala nejaký podnájom?" vyzvedal.

,,Čo si? Veď chvíľu zostanem u teba, keďže tvoj spolubývajúci je odcestovaný. Ale začnem hneď hľadať, lenže s Avou to bude problém," pozrela som na to chlpaté zlatíčko.

,,Ale niečo nájdeš, určite má niekto rád psy," ubezpečoval ma a odchlipol si z kávy.

,,Miláčik!" vyrušil nás známy hlas.

Otočila som sa, aby som zbadala utekajúceho Aidena. Postavila som sa zo stoličky, div, že som ju neprekotila a skočila mu do náručia.

,,Myslela som, že sa ani nerozlúčiš," šepla som.