Prahnutie

|38.| Svadobné zvončeky

Ubehlo niekoľko týždňov od toho momentu, kedy sme sa ako-tak udobrili a začali sme sa aj rozprávať. Nebolo to nič svetoborné, ja som mala školu, kopu učenia, testov, seminárok, ktoré som musela písať. Chodila som párkrát do týždňa na brigádu, občas som zostala dlhšie a len tak sme s Oliviou kecali. Stretávala som sa s Benom, ktorý mal toho akosi veľa v práci, tak som sa bližšie spoznala aj s Hannou a Scottom, s Naomi sme sa stávali bližšími kamarátkami a stále som musela absolvovať prax. Na tej som bohužiaľ vídavala Celine, ktorej správanie sa zhoršovalo každým dňom. Našťastie sme boli so Zacharym udobrení, takže na mňa nezazeral a dokázali sme profesionálne konverzovať v ambulancii. Občas sa k nám pridal Ashton, ale ten sa skôr bavil, keď mohol hrešiť Celine za každé jedno slovo. Dokonca som mala aj pocit, že mu vadilo, keď dýchala. Ale to zrejme nám všetkým.

Práve teraz som sedela na sedadle spolujazdca. Chystali sme sa na svadbu. Ja so Zacharym. Stále nechápem, že som mala odvahu sa ho to spýtať a ešte viac som nerozumela, že súhlasil. Cestovali sme už pätnásť minút, pričom cesta mala trvať do hodiny.

Zaparkovali sme pred honosnou vilou. Nevedela som sa vynadívať, aké to bolo krásne. Počasie vyšlo, takže slniečko poriadne pálilo a vrhalo svoje lúče na lavice, ktoré boli poukladané na trávniku. Zachary ma chytil za ruku, čomu som sa popravde prekvapila, a potiahol ma smerom dnu.

,,Myslím, že na nás máva tvoj kamarát. Ben?" niesto povedal, keď si nebol istý jeho menom. Iba som prikývla, pretože ma stále znervózňovala jeho ruka zvierajúca moju.

,,Peyton!" zvýskol Benjamin, keď sme sa došuchtali do vily. ,,Chcel som povedať, že vyzeráš úžasne, ale dopekla, prečo máš na sebe vyšúchané džínsy?" zhrozil sa pri pohľade na mňa. V prstoch si žmolil náušnicu v uchu. Na sebe mal ten istý oblek z pohrebu a začesané vlasy dozadu.

,,Za to ty vyzeráš dosť frajersky! Kde máš doprovod?"

Otočila som hlavou, či nezbadám nejaké dievča, ktoré by ho doprevádzalo. Ale naokolo boli len neznámi ľudia oblečení ako čašníci.

,,Drahúšik, chcel som ísť s tebou, ale nečakal som, že si sama niekoho privedieš," potmehúcky sa uškrnul.

Veľmi dobre vedel, s kým som tu bola, ale hral sa na nechápavého.

,,Benjamin, toto je Zachary, Zachary predstavujem ti svojho najlepšieho kamaráta Benjamina," vzájomne som ich predstavila a oni si potriasli rukami.

,,Musíme sa ísť niekde prezliecť, nechceli sme, aby sa nám šaty pomačkali v aute," vysvetlila som, prečo sme boli oblečení tak neslávnostne.

Otca som tu nevidela, vlastne nikoho z rodiny som nezahliadla, ale vedela som, že tu niekde museli byť.

,,Choďte, je tu veľa voľných izieb," vysvetlil Ben.

Zachary ma znova potiahol za ruku, aby sme šli a ja som sa stihla ešte obrátiť, aby som videla, ako mi Ben posielal vzdušnú pusu. Ja toho idiota dorazím.

V rukách sme niesli naše oblečenie, ktoré bolo celú cestu v aute zavesené vzadu na vešiaku. Dúfala som, že nebude priveľmi pokrčené. Zapadli sme do jednej miestnosti, ktorá chcela byť knižnicou. Oči som vypleštila snáď až na podlahu, také to bolo... obrovské. Každú stenu tvorila polica s knihami, ktorých bolo nekonečne veľa.

,,Peyton, nechcem ti kaziť radosť, ale obrad začína za pätnásť minút," prehovoril Zachary pokojným hlasom.

Ja som však začala panikáriť, takže som sa ani nenazdala a pretiahla som si tričko cez hlavu. Natoľko som bola v strese, ani mi nenapadlo, že sa tu premávam len v podprsenke.