Prahnutie

|11.| Zlatý bodyguard

,,Môžeme si tykať, nie som oveľa starší," prehovoril veterinár, keď odstúpil od dverí a ja som vstúpila.

Zatiaľ som nič nepovedala, len som sa dôkladne obzerala.

Do bytu viedla kratšia chodba. Bola lemovaná menším koberčekom a na stenách viseli z každej strany tri abstraktné obrazy. Na ľavej strane bol botník, kde mal uložených zopár topánok a starších ošúchaných tenisiek. Kufor som už neťahala za sebou, nechala som ho tam spolu s cestovnou taškou.

Keď som prešla chodbu, ocitla som sa v obývačke. Tvoril ju trojmiestny gauč, oproti ktorému bol televízor. Opäť boli na stenách obrazy, tentokrát umelecké fotky drobných zvierat. Boli vážne pekné, detailne som si obzrela každý jeden. Veterinár kráčal stále za mnou, akoby sa bál, že odtiaľ utečiem.

Z obývačky viedli dvoje dvere a otvorený priechod do kuchyne. Šla som najprv tam. Kuchyňa bola zariadená moderne, kuchynskú linku delil ostrovček, ktorý predstavoval aj stôl. Pri ňom boli zasunuté dve barové stoličky. Všade bolo veľa skriniek, čo bolo super, dokonca mal aj umývačku riadu.

Kuchyňa, ako aj zvyšok bytu, bola ladená do zemitých farieb. Všetky steny niesli jemnú marhuľovú farbu. Tu sa nachádzali aj dvere, ktoré viedli na balkón. Spýtavo som naňho pozrela a on mi dal najavo, že sa môžem ísť pozrieť. Tak som aj spravila, otvorila som a len nakukla. Priestor nebol ani veľký, ani malý. Taký akurát, aby sa tam vošli dve pohodlné kreslá, medzi nimi trónil čierny stolík a na ňom bola váza s jednou jedinou slnečnicou.

,,To sú moje obľúbené kvety," zašepkala som a zatvorila balkón.

Neozval sa, bol ticho, len ma opäť nasledoval. Prešla som k ďalším dverám, ktoré boli z pravej strany.

,,Tieto dvere vedú do mojej izby," prehovoril a potom si odkašľal, keď jeho hlas znel akosi chrapľavo. Ukázal na tie, ktoré som sa chystala otvoriť, preto som pustila kľučku. Nechcela som mu narúšať súkromie.

Podišla som k tým vedľa a stlačila kľučku smerom nadol. Keď sa dvere otvorili, naskytol sa mi výhľad na celkom priestrannú izbu. Tiež bola vymaľovaná marhuľovým odtieňom a v strede bol menší obraz s lúčnymi kvetmi. Vkročila som dnu. Čelo postele sa opieralo o ľavú stranu steny. Posteľ bola veľká, skoro ako manželská. Vedľa bol biely nočný stolík a na ňom malá lampička. Hneď, keď som sa obzrela doľava, bol tam umiestnený stôl so stoličkou. V rohu izby bola skriňa, ktorej jedny dvierka tvorilo zrkadlo. Oproti dverám bolo dvojdielne okno, z ktorého prúdilo slnko. Celkovo bola izba osvetlená. Na pravej strane boli dvere, ku ktorým som prišla a nazrela, čo sa tam nachádzalo. Bola to kúpeľňa.

,,Kúpeľňa oddeľuje od seba moju a už aj tvoju izbu. Dúfam, že ti to neprekáža," ozval sa, aby mi niečo vysvetlil a predchádzajúce vykanie úplne vynechal.

,,Neprekáža mi spoločná kúpeľňa," prehovorila som a venovala mu nesmelý úsmev.

Kúpeľňa bola zariadená celá v bielom odtieni. Veľmi sa mi páčila. Bol tu veľký sprchový kút, dve umývadlá, asi keby si chceme náhodou naraz umývať zuby. Nad umývadlami bola biela skrinka, vedľa ďalšia polička, ktorá však bola prázdna. A úplne vzadu bol záchod, ktorý bol oddelený takou stenou z kachličiek. Spoločne sme odtiaľ vyšli a prešli sme až do obývačky.

,,Je to tu naozaj pekné, páči sa mi tu," zverila som sa mu úprimne a zohla som sa, aby som odopla Ave vôdzku. Doteraz som ju vláčila stále so sebou, už som ju chcela nechať na pokoji.

,,To som rád."

Vtom mi napadlo, že stále netuším, ako sa volal, preto som to chcela zmeniť.